Dnes je pondelok 6.2.2012, meniny má Dorota | |
 | |
 |
|
Amerika v nás
Praktická časťAko aj vo svojej prvej knihe, i teraz som sa rozhodol zachovať rozdelenie knihy na dve časti, ktoré poskytli pôžitok a cenné informácie tak čitateľom, ktorí sa chystajú USA navštíviť ako i tým , ktorí si túto knižku kúpili predovšetkým pre radosť z čítania.Tým prvým poslúži druhá, praktická časť v ktorej sa pokúsim dosiahnuť, aby vás Amerika ničím nepríjemným neprekvapila. Amerika totiž praje schopným a pripraveným, chyby však neodpúšťa. Ak prídete do tejto krajiny nepripravený, bude Vás to stáť veľa peňazí a úsilia, aby ste tu naplnili cieľ svojej cesty ba niekedy môže ísť doslova aj o život. To v prípade, ak sa vykašlete na zdravotné poistenie a budete sa spoliehať na Hippokratovu prísahu amerických lekárov. Platí, ale iba za peniaze...Proste naprávať veci v Amerike, alebo z Ameriky je buď dosť zložité, alebo doslova nemožné. To zas napríklad vtedy, ak máte v úmysle požičať si auto, ale nemáte vhodnú kreditnú kartu. Iste , kreditka sa dá vybaviť aj v USA, avšak auto Vám na ňu nepožičajú. Takisto si bez kreditky nemôžete kúpiť paušál na mobilný telefón a ste odkázaný na verejné automaty, telefonovanie z ktorých je pre našinca doslova objavovaním Ameriky. Musíte totiž presne vedieť, akú telefónnu kartu si kúpiť, lebo z niektorých sa dovoláte iba v rámci USA, z iných sa dá volať aj do zahraničia, ale majú výhodné tarify do Južnej Ameriky a telefonát do Európy vás bude stáť majland. Dobré je vedieť aj zopár "legislatívnych" amerických unikátov, napríkled, že také pitie alkoholu na ulici oceňuje polícia mastnou pokutou. Po teroristických útokoch z 11. septembra je dobré nosiť neustále pri sebe svoje papiere, to v prípade nejakej tej razie či iných neočakávaných udalostí, najmä na letiskách. Na druhej strane, ak budete vedieť, kde nakúpiť, strava v USA vás nebude stáť viac ako u nás doma. Ušetriť sa dá aj na internete, len choďte chatovať do verejnej knižnice, kde je to zadara a nie do internetovej kaviarne v centre mesta. Pre tých, čo chcú vidieť národné parky sa zas oplatí kúpiť Golden Eagle Card a za 50 dolárov získate do nich voľný vstup pre celú osádku vášho auta. Neinformovaný turista však platí za každý jeden národný park 10 až 20 dolárov na osobu. Možno ste už tieto informácie získali z mojej prevej knihy a pýtate sa, či sa Vám oplatí kúpiť aj tento druhý diel. Oplatí - mnohé sa práve po teroristických útokoch z 11. septembra zmenilo, už len napríklad samotný spôsob vybavenia amerických víz. No a potom , okrem starších zážitkov pre svojich prvočitateľov tu nájdete aj nové príhody z celkom iného súdka- pokúsim sa Vám priblížiť ako sa cestuje po USA karavanom, najúspornejším cestovným prostriedkom. Tento dom na kolesách vám bude denne šetriť tých minimálne tridsať dolárov, ktoré by ste dali za hotelovú izbu. Len treba vedieť, kde sa umývať, kde prať či ako si vybrať miesto na prenocovanie. Okrem možnosti ušetriť má pritom táto knižka aj ambíciu pobaviť Vás Práve o tom je prvá časť knižky, určená aj pre tých, ktorí sa z tých či oných príčin na cestu do Ameriky vybrať nemôžu. Pokúsim sa vám priblížiť túto zaujímavú krajinu či už prostredníctvom najzaujímavejších zážitkov, ktoré som počas vyše dvoch rokov v USA prežil, alebo cez reportáže, priebežne zverejňované predtým v denníku SME, potom v PRAVDE, na obrazovkách ČT , Novy alebo slovenskej Markízy. No a samozrejme, sú tu aj také, ktoré prežívajú svoj mediálny krst práve v tejto knihe. Prajem Vám príjemné čítanie a prípadne i šťastnú cestu do Ameriky. Do krajiny, ktorú si netreba maľovať príliš naružovo, do krajiny, ktorej návštevu som však nikdy neoľutoval. Zolo Mikeš Zážitky - druhá cesta1. Amerika v nás...Prečo opäť tam? Prečo teraz ? Prečo odísť z miesta, kde zarábaš ako nikdy v živote predtým ? To boli otázky, ktoré som si nekládol ja, ale všetci, ktorí ma poznali, lepšie povedané, myslia si, že ma poznajú. Nevedeli pochopiť, čo ma zas ťahá na miesto, kde už som bol, čo ma ťahá späť na miesto, ktoré vraj už poznám. Chceli vedieť, čo mi Amerika vlastne dáva, veď aj minule som sa odtiaľ vrátil unavený na smrť, s menej prachmi, než som odchádzal, osudovo sa tešiac na to, že pôjdem trebárs do kina na film, po ktorom budem môcť aj rozmýšľať, alebo do Gunagu, kde budem vidieť ľudí, ktorí hrajú ale sa na nič nehrajú. Ok, berem, chýbalo by mi to, viem, v Amerike by som žiť navždy nikdy nevedel. Ale bohužiaľ takisto tuším, že vždy sa vyskytnú obdobia v mojom živote, kedy to tu zabalím, prežijem ten osemhodinový let, aby som sa v alkoholovom opare bezpečne potláčajúcom môj strach z lietania, zobudil kdesi nad Brooklyn Bridge, rýchlo nasadol do nejakého požičaného alebo kúpeného vraku, ktorý ledva prekročí tie smiešne nízke povolené rýchlosti a - vyrazil na Cestu. Na cestu, ktorá ma zavedie na nekonečné diaľnice, kde budem míňať mrakodrapy New Yorku, absurdne schátralé chatrče v Novom Mexiku, oproti ktorým je rómska osada kdesi v Smižanoch luxusným sídliskom, prechľascem sa kasínami Las Vegas, prežeriem čínskymi bufetmi a po nespočetných nociach strávených na sklopenom sedadle auta pri benzínkach počúvajúc opĺzlé vtipy a ranné chrachľanie truckerov skončím kdesi v bohom zabudnutom a mormónmi objavenom Utahu. Niekde v nejakom skalistom parku, ktorého meno ma opäť nebude zaujímať, lebo budem od toho niekoľko stohodinového prekračovania rýchlosti a pátrania v spätnom zrkadle po striehnucích policajtoch unavený ako kôň. Zájdem do tej barabizne, ktorá funguje ako jediná krčma i obchod v okruhu sto míľ -pravda len v čase, keď je majiteľ na slobode a neodpykáva si niektorý zo svojej pestrej palety trestov, ktoré mu horlivý miestny šerif ukladá snáď už aj za to, že dýcha. Kúpim si tú polgalónovku jednej z tých najlacnejších whiskey čo chutia všetky rovnako, camelky bez filtra, ktoré mi pripomenú, že mám pľúca a vyleziem si na vrchol tej svojej už päťkrát zlezenej skaly, kde sa dá dostať iba vďaka koreňom stále viac chradnúceho vysýchajúceho stromu odkiaľ budem mať Výhľad. Dole sa bude o mňa báť moja Spolujazdkyňa, ja budem ešte aj v skalách cítiť na temene hlavy jej pohladenia, ten jedinečný koktejl lásky, strachu, a hnevu nad mojou nerozvážnosťou- Dievčatko, sorry, na to sa zabudnúť nedá ... A potom sa už budem len dívať na tú osamelú krásu kamenných masívov, ktoré napriek svojmu chladu dokážu precítiť jedinečnosť slnka, menia pod ním farbu, ožívajú tak, ako vo mne ožívajú príbehy tých bizarných postavičiek, čo som na Ceste stretol. Príbeh Kolumbijčana, ktorý sa do Utahu uchýlil potom ako mu doma skrachovali jeho drogové kšefty a rolu taxikára v autami preplnenom New Yorku emocionálne nezvládol. Trpezlivosť na semaforoch nebola jeho silnou stránkou.... Rovnako mu nevyšiel ani jeho projekt autopožičovne niekde v New Orleans, kde chcel okrem požičiavania áut rozbehnúť aj svoj bizarný projekt bordelovej taxislužby - milovanie sa v taxíku pre najchudobnejšie vrstvy mexických ilegálov. Príbeh ukrajinskej herečky Niny, ktorá hrala v Kyjeve iba komediálne role ale život ju svojou tragikou pripravil o deti, rozviedla sa s mužom, "vyšla v New Yorke za muž, no Amerikanec byl durak" a tak Nina teraz udivuje svojou alkovýdržou a zemepisnými znalosťami ilegálov v najbiednejšom lasvegaskom kasíne - a pomedzi rozdávanie žetónov a bezduché točenie rulety dúfa, že zabudne.... Príbeh začínajúceho slovenského prokurátora, ktorý sa nevládal dívať na spájanie mafií a sudcov. Keď dostal svoj prvý veľký prípad, tak si namiesto hrdinskej smrti či výnosného ale ponižujúceho obchodu v ktorom mal zaplatiť svojím svedomím, vybral letenku do newyorského suburbu, kde teraz stavia krby pre európskych novozbohatlíkov. No a do toho sa bude prelínať môj vlastný príbeh, ktorý je tiež o o premárnených šancách, popole kedysi horúcich vzťahov a hlavne sklamaniach - nie z iných, ale tých, ktoré bolia najviac, sklamaniach zo seba, z chýb, ktoré dúfate, že ešte niekedy budete môcť napraviť, ale rozum múdrejší než pocity prchavých nádejí vám vraví, že to je už nenávratne v ....... Keď budete tušiť, že ten smútok zmiešaný s beznádejnou nádejou klope na vašu dušu viac než kariérny postup, zbytočné porady vašich zakomplexovaných šéfov či akože uznanlivé ale úlisné a slizké pohľady niektorých kolegov, keď budete mať v sebe opäť pocit, že to po vás všetko dupe a vy sa ešte chcete ešte stále vzpriamiť, keď budete cítiť, že život musí byť predsa o inom než len o stálom grcaní horkej žlče beznádeje a bezmocného hnevu, že ho je jednoducho treba prežiť inak, len na to nebudete mať silu - vymyslite si nejaký dôvod a choďte do Ameriky. Krajiny, kde je najviac ľudí na svete preto, lebo sa im niečo totálne v ich životoch posralo a chcú začať odznova. Do krajiny druhých začiatkov, v ktorej chcú všetci prisťahovalci svoj film života pretočiť na začiatok a veria, že sila zajtrajších zážitkov premaže bolestivé expozície minulosti. Do krajiny stroskotancov, ktorí sa ešte nestihli úplne potopiť. Na Ceste smieš všetko - rozjímať, klamať sa, aj zabudnúť...Som na Ceste, teda som. PS : Ale na druhej strane- možno je riešenie niekde inde, možno si treba vytvoriť Ameriku niekde vo svojom vnútri, kdesi v tajnom kútiku duše, či ju nájsť v srdci niekoho blízkeho, kde sa dá dostať bez pasov a víz. Ale dá sa to vždy ? a dokáže to naozaj každý ? Ak áno, tak kedy, konečne, kedy už aj ja ? Pane Plíhale, někdy vám opravdu nemusí být stodeset, aby jste chtěli zmáčknout reset.... 2. Domov je tam, kde sa nachádza karavan Caravaning is a way of living....Robia to milióny mladých, ktorí si chú užiť dobrodružstvo, občas nejaký ten manažér, túžiaci vymeniť stiesnenosť pocitu veľkej kancelárie za nekonečný pocit slobody v malej kabíne auta brázdiacim nekonečné americké diaľnice, žijú tak dôchodcovia, ktorí predali dom, lebo chcú na Ceste opäť pocítiť ten závan mládí a vzájomnú blízkosť - tých 10 metrov kubických priestoru im ju poskytuje často v miere vyššej než pôvodne dúfali. Ja som bol typickým prototypom prieniku všetkých týchto množín. Strašne som chcel vidieť celý proces amerických volieb v celej jeho šírke, ale bolo mi jasné, že aj keby som písal 20 hodín denne, Pravda mi jednoducho viac ako tých 30 tisíc mesačne dať nemôže. Nesťažujem si, veď Šimečka v Sme nemal pre mňa ani tých 20 tisíc, ktoré sú už naozaj hranicou amerického životného minima i slovenskej novinárskej dôstojnosti.... 30 000, to je pekný peniaz u nás, v USA to však na stačí nanajvýš na podnájom, ale aj to jedine tak bez elektriny. Túžba po slobode a voľnosti je zas nutkavým volaním, ktoré nie je známe iba frustrovaným manažérom, po pol roku intenzívneho sledovania našej politickej scény zažívam podobné pocity napriek aleboo práve kvôli tomu,že som novinár. No a potom tu boli aj osobné dôvody a city, ktorých sila bola tak veľká, že ešte aj teraz, v tejto knihe im musí byť dožičený závoj intimity a zachovania súkromia. Pre toto všetko som musel zvoliť ako spôsob cestovania, bývania i žitia- karavan. Kúpil som ho kdesi v Marylande, adresu som našiel na internete. Zašiel som k miestnemu šerifovi, dojal som ho rozprávaním o nutnosti spoznať americkú demokraciu a volebný systém, ktorý bol mne z postsocialistického Československa ešte donedávna veľkou neznámou. Amerika ako vzor - to je kľúč k srdcu všetkých štátnych úradníkov v USA. Za toto malé pochlebovanie som potom dostal informáciu, ktorú som potreboval. Dozvedel som sa, že predajca karavanov bol v mestečku váženým občanom, ktorý nebol stíhaný za podvody či kšeftovanie s kradnutými autami a jeho biznis mal tú najlepšiu povesť. Prvý dojem v predajni to potvrdzoval, a tak som si vybral druhý najlacnejší voz, za ktorý som však aj tak vysolil temer všetko, čo som utŕžil z predaja polovice trojizbového bytu v paneláku na Dlhých dieloch. Ford Econoline, čo bola značka môjho nového amerického domova mal šesť rokov, bolo však vidieť, že majiteľ sa o neho staral. Palubná doska obložená drevom voňala lesmi Rocky Mountains, motor vrčal tíško a rovnomerne s vytrvalosťou pripomínajúcou proces vymáhania pokút za prekročenie rýchlosti americkou políciou no a modré poťahy na sklápacích sedadlách mali síce už nejeden ten záchvev lásky za sebou, čo však chvalabohu nevylučovalo možnosť záchvevov budúcich. Áno, bola tu ešte otázka hygieny, lebo sprcha, či nebodaj kúpeľňa nebola súčasťou výbavy karavaníku. Počet štátnych a národných parkov v USA, disponujúcich sprchou- automatom, ktorý sa Vám zapne po vhodení jedného či dvoch dolárov je však dosť vysoký. a keď sa ocitnete náhodou v oblasti, kde bola príroda k tejto krásnej krajine skúpejšia, ešte vždy môžte zájsť na jednu z mamutích púmp. v tej sa temer vždy okrem kasína, práčovne, kaplnky a baru nájdu aj sprchy. Očista tela vás však tu bude stáť okolo sedem dolárov, takže tie sprchy v parkoch sú predsa len lacnejšie- a občas vám ten automat peniaze aj veľkodušne vráti.... Čo sa týka legálnosti takéhoto spôsobu života, musíte mať na pamäti jednu vec. Stáť a bývať dlhodobo na verejnom priestranstve v karavane je zakázané. Ak to nechcete odstaviť v platenom kempingu - jeho cena sa pophybuje okolo 25 dolárov- musíte si vybrať súkromnú pôdu. To však neznamená, že večer o polnoci zazvoníte niekde v luxusnej štvrti a budete užaslému biznismenovi vysvetľovať, že má celkom peknú a útulnú záhradu, kde by ten karavan pôsobil ako vhodný módny doplnok vzbudzujúci závisť susedov. Riešením je opäť mamutia benzínová pumpa, kde sa váš karavaník schúli medzi obrovské trucky drsných mužov, ktorý sa však s vami ráno radi podelia o kávu a nebudú veriť vášmu rozprávaniu o tom, že v Európe šofér kamiónu strávi polovicu svojho života čakaním na hraniciach. Za pohostinnosť zaplatíte proste najkonvertibilnejšou menou všetkých cestovateľov - rozprávaním svojich zážitkov. Druhou, nemenej pohostinnou alternatívou sú parkoviská pred geniálnymi Walmartami. Šéfovia tejto siete obchodných domov ešte donedávna karavanistov zo svojich parkovísk vyháňali. Potom však musel prísť do ústredia Walmartu nejaký marketingový mág- nech mu Boh dá dlhý život a množstvo podobných skvelých nápadov- ktorý vysvetlil svojim šéfom, že obyvatelia karavanov sú vlastne potencionálni zákazníci. Takže ráno, keď vám zaklope na okno milá tetuška, ktorá vám oznamuje, že dnes si môžete vybrať medzi kávou s vanilkovou alebo orieškovou príchuťou, to sa vám nesníva a ani ste sa neocitli v karavanovom raji. Vezmite si od nej letáčik s akciami obchoďáku a smelo vkráčajte do welcome center, kde bude na vás čakať okrem kávy ďalších zo desať súputníkov žijúcich v dome na kolesách. Atmosféra bude pripomínať youthostel, okrem roztopášneho prekárania sa, koho karavan sa počas noci vlnil v najerotickejším rytmoch sa dozviete aj množstvo užitočných informácií. Vedieť, kde zvyknú stávať policajti, kde sa nachádza najbližšia sprcha či nebodaj servis, nie je nikdy na zahodenie. Ja som takto "opravil" defekt, keď som sa dozvedel že servis Tires.com vám túto opravu urobí zadarmo. Ako službu budúcemu zákazníkovi, dúfajúc, že ďalšiu sadu pneumatík si kúpite práve u nich. Amerika niekedy fakt potvrdzuje teóriu o ceste ku komunizmu s najľudskejšou tvárou prostredníctvom vývinu kapitalistického zriadenia a tvrdej konkurencie. Do tohto obrazu zapadajú aj toalety vo walmarte, kde už je každý zamestnanec zvyknutý na ranné umývanie zubov truckerov i karavanistov. Veď každá pasta sa raz minie, každá kefka raz vypovie službu a vy si ju kúpite na mieste, kde si chcete umyť zuby, teda vo Walmarte.... Ďalším problémom, ktorý musíte sťa majiteľ karavanu a de facto bezdomovec riešiť, je pranie. Chvalabohu, Amerika je najpohostinnejšou krajinou nomádov aj v tomto ohľade. Tu nie je bežné, aby najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva vlastnili pračku, zato je tu však nespočetné množstvo laundromatov, verejných práčovní. Odstavíte pred nimi auto, prádlo naládujete do nákupného vozíka a potom za dolár do pračky a - kecáte. Niet lepšieho spôsobu ako spoznať život a problémy obyčajného Američana než vo verejnej práčovni. Ľudia tam presúšajú nielen svoje spodné prádlo, ale aj záležitosti týkajúce sa svojich príbuzných, susedov či šéfov. Je to miesto, kde sa za hodinku, kým sa vaše prádlo najprv perie a potom suší, dozviete, kde v ktorom zamestnaní koľko platia, kto zamestnáva emigrantov, ktorý obchod má tento týždeň najlacnejšie kuracie krídla a do toho dostanete ako prídavok exkurz o živote v Rusku, na Jamajke, či v Mexiku- závisiac od toho, odiaľ váš "spolupráč" do krajiny neobmedzených možností priputoval. Ale to už predbieham, pred tou práčovňou som najskôr zašiel do walmartu kúpil som si plachty, spacák a mapu Ameriky, no a nedočkavo som vyrazil za ďalším dobrodružstvom svojho života . 3. Karavanové trapasy Bolo ich niekoľko. Tie najväčšie som zažil prirodzene tam, kde môj karavan najmenej zapadal do prostredia, kde som sa práve nachádzal. Keďže som písal o amerických voľbách, boli to prirodzene politické akcie, recepcie na ambasádach či konventy. Ten prvý, ktorý som navštívil, sa konal vo Philadelphii. Karavan som odstavil v centre mesta, rovno pred halou, v ktorej sa už nadránom schádzali seriózni republikánsky politici v kravatách a sakách. Pohľad, ktorý sa im naskytol, musel byť božský. z auta pokrytého prachom ciest vylieza nadránom človek v kraťasoch, ktorý prejde do zadnej časti auta a za pár minút vylieza v saku a kravate s kamerou v ruke mieriac si to do kongresového centra....Práve vo Philadelphii som dostal prvú ponuku na filmovú rolu. Mal som ju zahrať v reportáži jednej americkej televíznej stanice, ktorej pozorní spravodajcovia s úžasom tri dni spozorovali a pozorovali život dopisovateľa z USA na východoeurópsky spôsob. Odmietol som, na začiatku cesty nebolo dobré vzbudzovať pozornosť tohto druhu. v Los Angeles, na konvente Demokratov zas poctil môj karavan návštevou ochrankár, ktorému nebolo jasné, prečo chodím v noci dnu a von do kongresového areálu. Možno predpokladal, že mám v aute výbušniny, ktorými chcem ohroziť prezidenta Clintona. Skutočný dôvod bol prozaickejší - vyriešenie prirodzených ľudských potrieb.... v mieste konania konventu boli proste toalety oveľa čistejšie ako na neďalekej benzínovej pumpe. Nemenej jedinečné boli aj návštevy recepcií na slovenskej ambasáde. Predstavte si, že odparkujete karavan v neďalekom lese, prezlečiete sa z cestovného do gala polejete sa pol litrom voňavky a o pár minúť už diskutujete o problémoch svetovej politiky s emigrantskou smotánkou či francúzskym konzulom. Berúc si z krabieho šalátu - strava na recepiách slovenskej ambasády je skutočne skvostná - potom prehodíte slovko dve s pani veľvyslancovou a po recepcii šup ho do lesa, späť do karavanu. Má to svoje čaro. Hlavne, keď si potom ráno križujúc už diaľnice spomeniete na tých pánov v kravatách ako musia opäť sedieť v tiesňave svojich kancelárií a potiť sa vo svojich sakách, kým na vás čakajú trebárs kasína Las Vegas. Apropos, Las Vegas, toto je mesto, ktoré praje karavanistom najviac. Mnohé kasína majú parkoviská zdarma vyhradené priamo pre karavanistov a truckerov. Genialita nocovania pred kasínom spočíva v ďalšej unikátnosti, ktorú poskytuje iba mesto hriechu. v Sin City - takto láskyplne volajú metroplu hazardu sami Lasvegasčania- vám v kasínach načapujú počas hry drink zadara. Takže nadránom okolo štvrtej, keď vás zobudí zima, ktorá v Las Vegas trvá iba dva mesiace, ale je obzvlášť tuhá, si to namierite do kasína, zahráte si pol hodinku ruletu a vychádzate zohriaty tromi štyrmi poldecákmi whiskey. Keďže žetóny na ruletu stoja desať centov, útrata nie je obzvlášť vysoká, ba občas sa pritrafí aj menší zisk. Každopádne, už vám nie je zima a omámenie z whiskey dovolí unavenému telu ešte zo tri hodinky spánku. Ráno potom, keď chcete zistiť, či nezostal v krvi nejaký zbytkový alkohol, zájdete opäť do kasína, kde fúknete za 50 centov do alkomatu, ktorý vám vyhodí vašu hodnotu. Obvykle je v súlade s nevadskými zákonmi, lebo tam sa smie jazdiť až po hranicu 0,9 promile. Existujú však aj menej priateľské nocľažiská. Jedným z nich bolo aj parkovisko pri diaľnici na Floride. Na prvý pohľad ideálne miestečko na strávenie noci. Na Floride je totiž na týchto parkoviskách celú noc polícia, ktorá unavených vodičov stráži so zbraňo v ruke. Filozofia je jednoduchá- radšej nech sa unavený šofér bez strachu vyspí, než aby pokračoval unavený vo svojej ceste a ohrozoval ostatných účastníkov dopravy. Využil som túto lákavú ponuku a po kľudnom spánku som chcel pokračovať v ceste. Ešte umyť na toalete zuby a môžme ísť, rozmýšľal som v dobrom rannom rozmare. Avšak kráčajúc na toaletu mi zamrzol úsmev na perách. Vchod na miesto, kde aj kráľ chodí peši strážil mohutný aligátor. Vyzeral tak, že sa namiesto kráľa uspokojí aj so slovenským turistom. Ešte že som ho zbadal...Pomaličky, aby som ho nevyprovokoval k naháňačke - títo morskí predátori sa vraj pohybujú celkom hbito aj na súši - som odkráčal k službukonajúcemu policajtovi. Ten sa iba zasmial - áno, Fredy si občas odskočí z neďalekej krokodílej farmy na toto parkovisko a kráti si chvíle pozorovaním turistov. Fredy je vraj neškodný, ešte nikomu neublížil. Čože, dneska neostal v priekope, ale zašiel až ku toaletám? Nezbedník jeden....Policajt sa konečne odhodlal zavolať majiteľovi farmy, ktorý si po Fredyho po krátkom čase skutočne prišiel.... Stav skutočného ohrozenia som však zažil v karavane iba raz. To keď som ho vyčerpaný, úplne neuvážene odstavil na vedľajšej ceste v Kalifornii, neďaleko mexických hraníc. Emigrant, ktorý prešiel cez čiaru mal už dosť pešej turistiky a chcel pokračovať autom . Mojím. Náklonnosť k môjmu karavanu vyjadroval spôsobom ako všetci zlodeji. Pokúšal sa okolo druhej nadránom otvoriť zámok na dverách auta. Keďže karavan mal nepriesvitné sklá, nemohol tušiť, že je obývaný. Chvalabohu, v tej dobe som už mal americký mobilný telefón, ktorým som zavolal políciu, ktorá bola rýchlejšia než zručné ruky emigranta . Poznajúc bezvýchodiskovosť situácií, v ktorých sa emigranti občas ocitnú mi bolo ľúto, že som ukončil odyseu tohto Mexičana hneď po prvých krokoch na americkej pôde, avšak ani ja som neobišiel na sucho. Päťdesiat dolárov pokuty za nocovanie na nedovolenom mieste som zaplatil radšej hneď v hotovosti, ťahanie po súdoch by nemalo v tomto prípade zmysel. Nakoniec, mohlo to skončiť aj horšie.... Podobne ako mohla skončiť horšie aj príhaoda, keď mi v noci došiel benzín na jednej z opustených púmp v Novom Mexiku. Kontrolka nechutne svietila už vyše 50 míľ a tak som sa rozhodol počkať do rána, kým otvoria. Odparkoval som to na benzínke a uložil som sa k zaslúženému spánku. Uprostred noci zrazu začujem "Polícia, vyjdite von s rukami nad hlavou. Máme zbraň, jeden neuvážený pohyb a použijeme ju !" Nepochyboval som o úprimnosti tohto tvrdenia, a chystal som sa na svoj najväčší americký prúser. Oni si asi fakt myslia, že ja tu chcem túto benzínku vykradnúť....Mienil som práve otvoriť dvere a poslušne vyjsť, keď mi však moja spolujazdkyňa zašeptala: "Počkaj chvíľu, oni sú dvaja, to vyzerá že starší záuča toho mladšieho." a skutočne. Nasledovalo pár inštrukcií tlmenejším hlasom, čo by mal policajný bažant urobiť, ak by dotyčný predsa len vykonal onen podozrivý pohyb. Samozrejme, strieľať, podľa možností do nôh. Ja som si tie svoje necítil, ako som sa snažil ani nepohnúť, len aby sa toto policajné cvičenie nepremenilo na ostrý zásah. Nakoniec som však za toto dobrodružstvo zaplatil len desiatimi minútami strachu.... Napriek dramatičnosti prechádzajúcich situácií sa však väčšina nocí v karavane odohrávala za oveľa príjemnejších pocitov, na parkoviskách pri diaľniciach, kde sa občas namiesto spánku žúrovalo, hralo na gitare a rozprávali sa bizarné zážitky z ciest. Nie, na karavan nedám dopustiť, je to ten najvzrušujúcejší, najkrajší a najzaujímavejší spôsob spoznávania nekonečnej americkej krásy... 4. Las Vegas Mesto, ktoré nikdy nespí, mesto hriechu, mesto, kde sa americký sen stáva skutočnosťou. Nie, nenájdete v USA americkejšie mesto než je Las Vegas. Už samotná poloha tejto metropoly, ktorá vyrástla uprostred púšte je akýmsi hrdým až bohorúhačským dôkazom ľudskej tvrdohlavosti a chuti dokázať, že- parafrázaujúc slovenského "klasika"- kde je vôľa tam je cesta.... Toto mesto, pôvodne útočisko gangstrov, ktorí tu v kasínach prali svoje peniaze zo zločinu sa dnes stalo nielen magnetom turistov, ale i najrýchlejšie rastúcou aglomeráciou v USA. Mimo centra, na pôde lacnejšej než v ktorejkoľvek inej americkej metropole, vyrastajú bizarné sídla patriace predovšetkým milionárom zo Silicon Valley, ktorí si na svoje "staré kolená "- väčšinou nemajú ani štyridsať rokov- prišli užiť Ameriku vo svojej najrýdzejšej podobe. Iste, melóny tu v Las Vegas na tej piesočnatej púšti nedopestujete, ale to túto vekovú a sociálnu skupinu netrápi. Okrem záhradkárčenia a pozerania cez plot na susedovu úrodu sa tu však dá holdovať kultúre i hazardu. Nezriedka tu vidieť nasledujúci obrázok: z domu vyráža dlhá limuzína - sú tu naozaj najdlhšie biele Lincolny v celej USA, ktoreé sa často na križovatke dokážu otočiť až na tretíkrát pomocou cúvania - a zastavuje pred miestnym nóbl kasínom. Ona ide na koncert Julia Iglesiasa, on zamieri k rulete. Akonáhle sa začne koncert, ona sedí v lóži, on rýchlym krokom vykráča z kasína, zahne do pánskeho podniku Crazy Horse, užije si a - po hodinke ju víta pred východom z koncertnej sály s kyticou ruží, ktorú kúpil ešte v bordeli, netrpezlivo prešľapujúc a nadávajúc pred ňou na tie prídavky, ktoré ho od svojej milovanej manželky oddelili na ďalších dvadsať minút. Uistí ju, že rodinný majetok v kasíne opäť rozmnožil a idylka môže pokračovať až do nasledujúcej soboty. Apropos bordely - v Las Vegas je ich okolo 40 a sú typickou ukážkou americkej dvojtvárnosti. Republikánska Nevada vedená počestnými veriacimi otcami rodín, republikánskymi politikmi ich toleruje akože kvôli turistickému ruchu, dôvodiac, že susední bohatí Kalifornčania žijúci v sterilnom štáte s najprudérnejšími zákonmi si predsa musia mať kam odskočiť, musia mať kde míňať cez víkend peniaze. Novinári však prichytili už nejednu kňažku lásky, ktorá si to užívala práve s počestným nevadským republikánskym politikom....Zábava je to však - na pomery obyčajných Američanov- pomerne drahá. Jedna hodinka lásky stojí minimálne dvesto dolárov, v cene je však hygiena a bezpečný sex. Za posledné roky nebola v žiadnom nevadskom bordely zistená nákaza HIV, testy sa tu vykonávajú pritom každý mesiac, v najlepších zariadeniach dokonca s týždennou periodicitou. Niet mesta, kde by sa konalo toľko koncertov známych spevákov a kapiel, ako v Las Vegas. Súvisí to s politikou kasín, ktoré sa aj týmto spôsobom snažia pritiahnuť zákazníkov. Každé kasíno má svoje divadelné pódium - tie najlepšie ich majú hneď niekoľko - kde sa konajú koncerty. No a po vystúpení niet snáď človeka, ktorý by prešiel len tak, bez vyskúšania okolo jednorukých banditov, prepáčte, výherných automatov či okolo stolov s ruletou či kartárskymi doupěti. Kasína- zdroj obživy a najväčšie turistické lákadlo Las Vegas možno pritom rozdeliť na tri skupiny. v tej prvej , situovanej na Stripe, čo je vlastne hlavná ulica, sú tie najluxusnejšie. Patria sem New York, New York, Paris, Venezia či Circus. Každé kasíno má už vo svojom názve skrytú atrakciu, ktorú ponúka. Napríklad okolo kasína Venezia máte uzučké lagúny, ktorými vás prevezú gondolieri , v strede kasína Paris vyrástla Eifelovka, v Circus sa 24 hodín konajú vystúpenia žonglérov a artistov. Súčasťou hazardných svätostánkov sú kaplnky, v ktorých môžete za pár minút uzavrieť sňatok, luxusné obchody so šperkami, odevmi a všakovakými čačkami, v ktorých sa nakupovať naozaj neoplatí - za mestom máte mamutie nákupné centrá, kde to kúpite za polovicu- no a každé kasíno má ešte aj nejakú tú špeciálnu atrakciu. Či už je to akvárium so žralokmi a morskými príšerami, alebo múzeum púštnych rastlín ale i napríklad Krasnaja ploščaď a mavzolej Lenina ako ťahák pre ruských novozbohatlíkov. Lebo tieto kasína sú určené predovšetkým pre dobre situované sociálne skupiny, jeden žetón na ruletu tu stojí desať dolárov aby sa ten lesk okolo finančne vyplatil. Moja rada znie, pozerajte, užite si to - ale nehrajte. To môžte urobiť na starom stripe, kde sa nachádzajú kasína založené otcami mesta, gangstrami. Také kasínko Lady Luck v snahe prilákať zákazníkov vám ponúkne nielen všakovaké množstvo akcií a zliav na stravu i ubytovanie ale i žetóny za 50 centov až dva doláre- podľa sezóny- ktorých prehratie nebolí tak ako keď vám hrabličky zo stola berú vašu desaťdolárovku. Tí najodvážnejší zamieria potom do najchudobnejšej časti mesta, kde sú mexické a čínske kasína, v ktorých utrácajú svoje ťažko zarobené peniaze predovšetkým ilegálni emigranti. Žetón tu stojí 25 centov, obsluha nekmitá tak rýchlo ako v luxusných kasínach na stripe - ale tu sa o majland prísť nedá. a navyše, tak ako vo všetkých kasínach v Las vegas, počas hry máte alkoholické i nealkoholické nápoje zadara. To neznamená, že kývnete na čašníka a on vám priniesie, nie. Kažá časť kasína má pridelený personál, ktorý sa z času na čas objaví aj pri vašom stole - intenzita zívisí práve od cenovej triedy toho ktorého kasína- a vy si môžte objednať. Nezabudnite dať obsluhe aspoň 25 centov sprepitné. To je minimum, ktoré síce nie je povinné, ale ak budete držgroš môže sa Vám stať, že v druhom kole obsluha na vašu objednávku "zabudne"... Pri cenách drinkov je ten quarter ešte stále výhodnou kúpou, a obsluha musí tiež z niečoho žiť. Ešte jedna rada - ak sa rozhodnete hrať práve v tých najlacnejších kasínach, zaparkujte na parkovisku, ktoré patrí kasínu. Je zväčša zadarmo a aj keď kasíno neručí za obsah auta, krádeže sa tu vyskytujú o dosť zriedkavejšie, než ako keby ste svojho tátoša nechali na ulici napospas potulujúcim sa drogovým dílerom či vyhladnutým emigrantom. Nikdy nenoste svoju eventuálnu výhru z kasína v ruke a fotoaparát či kameru si poriadne držte. Hlavne v nočných hodinách nie je prechádzka touto časťou mesta tým najidylickejším relaxom - svedčí o tom nakoniec čierna kronika miestnych novín, v ktorej sa nejaká tá vraždička vždy vyskytne.... Ak sa vám chystá niečo nepríjemné stať, keď máte pocit, že vás niekto sleduje, namierte si to okamžite k policajnej stanici. Muži zákona tu majú kolty zavesené nesmierne nízko, ale voči turistom sú neobyčajne ochotní a láskaví. Vďaka ich prítomnosti ich môže byť v službe toľko, vďaka daniam z kasín majú zamestnanie. Ale inak nie je Las Vegas rozhodne mestom, ktoré by ste mali počas svojej návštevy USA obísť. Naopak, nielen kvôli atrakciám či hriechu by ste toto mesto mali nevyhnutne zaradiť do svojho itinerára. Znie to neuveriteľne, ale najvzrušujúcejšie mesto Ameriky je totiž zároveň aj oázou nízkych cien, či už ide o ubytovanie alebo o stravovanie. Len musíte vedieť, kam "šáhnout". Lacné bývanie v cene okolo 20 dolárov za izbu - nezávisle od počtu osôb vám poskytne mexické kasíno Aztec neďaleko starého stripu. Jedlo na spôsob švédskych stolov v cene od dvoch dolárov môžete zas nájsť v okrajových častiach Las Vegas, napríklad v kasíbne Wild, wild West. Tak pre ubytovanie ako i akcie týkajúce sa stravy platí základná poučka- zastavte sa v informačnej kancelárii - welcome centre- či už na hraniciach Nevady alebo priamo v centre Las Vegas. Tam dostanete aj kupóny na nákup tovaru v obrovských obchodných centrách, ktoré sú situované v okrajových častiach mesta. Ak sa rozhodnete noci prehýriť v kasínach a ušetriť na hotelovej izbe, nevynechajte ráno kúpeľ v niektorom z bazénov patriacich tomu- ktorému kasínu. Mnohé z nich tvrdia, že bazény sú iba pre hotelových hostí, čo však nikto nekontroluje... Internet poskytujú zdarma všetky verejné knižnice v Las Vegas, pri niektorých z nich sa však zhromažďujú pochybné indivídua, takže zdržiavanie sa v ich okolí mimo otváracích hodín sa neodporúča. Najlepšou knižnicou je knižnica univerzity v Las Vegas, ktorá je otvorená od ôsmej rána do polnoci večera. Na vstup do nej si však musíte vybaviť knižničný preukaz, čo je však možné len v prípade, ak ste šťastným majiteľom amerického vodičského preukazu. Nákup alkoholu v Las Vegas je nosením dreva do lesa- v kasínach vám pri hre čapujú zdarma. Pri samotnej hre si vymedzte pred vstupom do kasína presne sumu, ktorú ste ochotný oželieť, aby ste nakoniec v zápale vzrušenia nezistili, že ste prišli aj o vlastné gate. Občas sa to stáva... 5. Pizzeria Hovorí sa tomu deň-blbec. Karavan sa na stúpaní do vrchov pred Las Vegas definitívne rozhodol, že chladič netreba. Motor protestoval, chcel som ho prinútiť urobiť ešte aj ten posledný stupák a potom to pustiť na voľnobehu dole z kopca až ku prvým kasínam. Nuž, takmer sme zhoreli. v druhej tretine kopca som to musel definitívne vydať, lebo teplo v kabíne nebolo iba dôsledkom 40 stupňových horúčav a nemilosrdného púštneho slnka. Auto som po krátkej demonštratívnej ukážke svojich mechanických zručností - žiadnymi nedisponujem, takže to bol naozaj iba chabý pokus dokázať Spolujazdkyni, že proste na mňa je v každej krízovej situácii spoľah- odstavil a začal stopovať. Neúspešne, nv polke stupáku nikto nezastane, ten vrch sme si museli vyšľapať, až tam sa nad nami zľutoval kamión. Boli sme hladní, ja obarený parou z vriaceho motora, ona zamazaná olejom, zmocnila sa toho chladiča sama, veď ma poznala a vedela, že nedokážem vymeniť ani koleso bez toho aby po 20 metroch neuletelo... "Fellows, vyzeráte ako keby ste potrabovali fucking dobrú pizzu," usúdil Giorgio, šofér kamiónu, ktorý tento tradičný pokrm svojich predkov považoval asi za všeliek na každé trápenie. Potreboval som hlavne fucking rýchlo opraviť ten fucking chladič, ale unavený a ponížený svojím automechanickým analfabetizmom som sa už nezmohol na protest a tak sme zastali pred Jimmy´s pizza v centre las Vegas. "Vediem ti tu púštnych stroskotancov, daj im na mňa dve prosciutta, ale cesto uroob ty, nie že tam pustíš toho svojho indického brigádnického babráka," halasil Giorgio potom ako sme vpadli do malej útulnej miestnosti, ktorá voňala nezameniteľnou vôňou talianských pizzerií. "Ježišmárja, whats fucked up with you, čo skurvené sa vám to prihodilo," milo sa nám prihovorila asi 70 ročná čiperná starenka skúmajúc moje popáleniny a Jej zamazanú blúzku. a už nás bez okolkov šikovala do kúpeľne domu, ktorý bol súčasťou pizzerie. Keď sme sa umyli a zamazali jej biele kachličky tak, že tam by nemal šancu ani Mr. Propper, čakali nás dve prosciutta, po skonzumovaní ktorých som si okamžite zaumienil, že táto pizzeria sa stane mojím druhým domovom počas môjho pobytu v Las Vegas. Urobil som dobre. Ďalšieho pol roka ma za krátky pokec o kráse Benátok a pamätihodnostiach Ríma - kde som bol dokopy tri dni a tak som si mnohé musel vymýšľať - Vittoria bez problémov nechávala deň-čo deň používať svoju kúpelňu . 14 lekcií taliančiny na výške sa mi proste bohato vrátilo. Jimmy ma zas ládoval vždy o desiatej večer svojimi pizzami, ktoré nepredal, takže o dve základné podmienky prežitia- jedlo a hygienu som mal postarané. No ale najcennejší boli poznatky získané sledovaním personálu tejto pizzerie. Ešte nikdy som nemal možnosť tak intímne sledovať životné osudy Američanov, ešte nikdy som nemohol temer na vlastnej koži prežiť, čo znamená American way of life ako počas tých stoviek hodín, ktoré som strávil v tejto pizzerii. Jimmy totiž okrem skvelej pizze v rámci svojej osobitej marketingovej stratégie- a Vittoriinej túžbe po domove - lákal zákazníkov aj na minimálne 150 programov chytaných na svoj obrovský satelit. a keď nešla práve nejaká dojemná talianska telenovela - Vittoria - alebo americký sitcom- Jimmyho syn Johny - tak som sa dostal aj ku sledovaniu spravodajských kanálov na celom svete. Ale najlepším programom bola aj tak tá kulisa, tá atmosféra, ktorú v pizzerii vytvárali Jimmy a jeho pomocníci. Jimmy bol nízky, územčistý päťdesiatnik, niekdajší zápasník. Naoko bol tvrďas, v jadre však dobrák. Pizzeriu- i svoju rodinu- riadil spôsobom, aký je vidieť v talianskych filmoch. Rozhodoval o všetkom dôležitom, z času na čas nechal vyliezť na povrch svoje srdce, bezdomovci mali u neho dvere vždy otvorené. Mal jednu takúto stálu "zákazníčku", asi 40 ročnú ženu, ktorá už necedela ani hovoriť, vždy chodila okolo štvrtej, špinavá, neumytá, evidentne spala pred nejakým kasínom, kde cez deň žobrala. Od Jimmyho dostala vždy kávu a dva kúsky pizze, jeden na večeru, druhý na raňajky. Jimmy pred svojou ženou raz zauvažoval, že jej ponúkne večerné upratovanie pizzerie, ale keďže bezdomovkyňa ani nekomunikoval, tak túto myšlienku nakoniec zavrhol. "Nikdy nevieš ako skončíš," povzdychol si niekoľkokrát, keď odchádzala. Jimmy o smutných koncoch vedel svoje. Jeho zápasnícku kariéru ukončilo nejaké zranenie, o ktorom vždy hovoril iba- keď som ležal rok v bezvedomí... Na rozumovej výbave mu to však neubralo. Jimmy bol majster v odstraňovaní konkurencie. Keď sa oproti jeho pizzerii otvárala predajňa talianskych pochúťok spojená s bufetom, zlacnil pizzu temer na výrobné náklady a jeho pomocníci rozdávali pred konkurečným obchodom letáky o zlých hygienických podmienkach talianskych lodí, na ktorých sa údajne prepravuje väčšina ingrediencií do USA. Nikdy nič konkrétne, vždy všeobecne, aby ho konkurencia nemohla zažalovať. s totu aktivitou skončil, až keď sa jeho žena Elen skamarátila s majiteľkou obchodu a spolu ho presvešdčili, že nový obchod nie je pre neho konkurenciou, lebo v bufete sa nepredáva pizza, ale len ravioli a cestoviny. Nakoniec si Jimmy a majiteľka obchodu oproti posielali zákazníkov, i keď Jimmy nikdy nezabudol pripomenúť, že jediným pravým talianskym pokrmom je aj tak iba pizza... Elen, Jimmyho žena bola skutočnou hlavou rodiny- bola však natoľko múdra, aby to nikdy nedala najavo. Tvárila sa ako krk, ktorý tou hlavou- Jimmym- hýbe. Robila v pizzerii účtovníctvo, ona rozhodovala, odkiaľ sa čo nakúpi, ktorý vodič si dá pauzu, koho vyhodiť a koho prijať. Jimmyho mala evidentne rada, i keď tak ako ona dokázala na neho navrieskať, keď jej raz za čas praskli nervy....Elen sa starala aj o výchovu dvoch dcér, 22 ročnej Giny a 20- ročnej Jane. Obe študovali University of Las Vegas, ktorá sa preslávila tým, že tam sa podarilo dokončiť štúdium aj tenisovej star Agassimu- teda škola to nebola náročná, ale drahá. Elen nekompromisne zadeľovala služby za kasou obom dcéram, na časť štúdia si museli zarobiť sami. Obe však boli šikovné- Jane trošku teenagerská bábika- a tak si svojich nápadníkov vodili do obchodu a tí si museli rande s nimi odslúžiť obsluhovaním zákazníkov. Nebola to zlá robota, zákazníci nechávali slušné sprepitné, za ktoré potom chlapci mohli svoje vyvolené pozývať do kina alebo na drink - peniaze nakoniec teda aj tak skončili de facto u dievčat.... S Jimmym sa pri pečení pizze striedal Gaston, ktorý napriek svojmu menu nebol Francúz ale Ind z Bombay. Nevedno, ako prišiel ku svojmu menu, bol to však hádavý, nepríjemný chlapík, na ktorom si však Jimmy cenil jeho oddanosť,. Nikdy neprešiel ku konkurencii, i keď mal lepšie ponuky. nebolo to nezištne, správne odhadol Jimmyho ako bežca na dlhé trate, ktorého snom je odovzdať prosperujúci podnik svojim dcérama a zabezpečiť ich. Pre gastona z toho vyplývala istota zamestnania, niektoré firmy, ktoré ho lanárili skončili po pár mesiacoch. Pokúšal sa so mnou skamarátiť, vždy však žobral cigarety a rozprával dosť nechutné historky so ženami i z vojny vo Vietname, napriek svojmu pôvodu bol čistým americkým rasistom, ktorý keby mohol, tak vstúpi do Ku-klux- klanu. Žil sám, tvrdil, že má štrnásť detí, za ten čas ho však nikdy žiadne neprišlo pozrieť. Prvý mesiac pracoval v kuchyni Mexičan José, tlouštík- dobrák,ktorý však jedného dňa prišiel s vyplakanými očami. Jeho mlôadší brat v Mexiku havaroval, zápasil v nemocnici o život a José na druhý deň odletel za ním. Písali sme mu, chceli sme vedieť, ako to dopadlo, už sa však neozval. No a potom tu boli šoféri, najdivokejšia časť posádky pizzerie. Rozvážali Jimmyho produkty na dom zákazníkom, súperili o najlepšie rito, o najvyššie sprepitné. Šofér, ak mal šťastie, dokázal urobiť za dvanásťhodinovú šichtu aj 100 dolárov na tipoch, k tomu minimálna mzda od Jimmyho, takže dvacka investície do benzínu sa niekoľkonásobne vrátila. Najostrejším chlapíkom bol Robby, ktorý bol u Jimmyho najdlhšie. Ten chlap si dokázal presne vypočítať, ako rýchlo sa má z jednotlivých roznášok vracať aby: a- musel čo najmenej umývať riady, čo bola povinnosť šoféra, ak nebol práve na roznáške, b. ako sa dostať k najlepším ritám. Temer vždy sa mu podarilo ukoristiť objednábvku od Crazy horse, čo bol bordel v centre Las vegas, ktorý dával vždy 10 dolárov tipu, temer vždy to bol on, ktorý viezol pizzu pre ruského očného chirurga, ktorý si objednával len raz za čas, ale zo stodolárovky si vydať nenechal...Roby v mene nadviazania priateľstva s ním ma dokonca spovedal z mojich základov ruštiny, naučil sa zdravstvujte aj spásibo, keď som si pozrel meno toho chirurga, naučil som ho aj shalom, takže nakoniec Roby dosiahol čo chcel- Rus ku objednávke vždy pripojil želanie, aby mu pizzu doviezol Roby....Ten tie peniaze ozaj potreboval- platil výživné na osem detí, čo je v Nevade nemalá čiastka. v minulosti to akosi finančne nestíhal, tak bol zopárkrát aj v base. "If you play, you have to pay," komentoval to s humorom a pobyty v tomto zariadení využíval na verbovanie vodičov do Jimmyho pizzerie. Tí mu potom boli za dobrý džob zaviazaný a zbytočne nereptali, keď ich pri donáške do Crazy horse tak trošku predbehol. To bol prípad Martina, ktorý bol suverénne najhlúpejším členom pracovného tímu. ten chlap zdedil po rodičoch v las Vegas dom, ktorý predal a kúpil si za neho dve luxusné autá, na ktorých potom musel rozvážať pizzu pre Jimmyho aby prežil. Jimmymu sa jeho story prirodzene páčila a bol asi jedniným majiteľom pizzerie, ktorému šofér rozvážal pizzu na šporťáku, na porsche. Roby a Martin sa občas v mene svojej temnejšej minulosti spojili a terorizovali Mórica, maďarského grafika, ktorý Jimmymu robil v pizzerii taktiež šoféra. Móric sníval o tom, že raz, keď sa vráti, zarobí si na vlastné grafické štúdio. Makal jak fredka, občasné finančné výpadky, ktoré mu vznikli odrbmi zo strany Robyho a Martina riešil namiesto sporov, ktoré by evidentne mohli vyústiť do fyzickej inzultácie ďalšou brigádou. Od ôsmej každé ráno v public library prostredníctvom internetu posielal nejakej maďarskej grafickej firme programy, ktoré v noci po šichte vyrábal. Vďaka svojim znalostiam maďarčiny som sa s ním natoľko zblížil, že som z času na čas, keď vonku bola už fakt kosa, prespal. Mohol som teda vidieť jeho spôsob života. Obdivoval som tú silu, ktorú v sebe nabral o desiatej v noci a po dvanásťhodinovke u Jimmyho sa posadil ku computru a riešil nejaké grafické problémy za svojím počítačom. "Robím to kvôli Zsuzse, potrebujem prachy nielen na grafické štúdio ale aj na to, aby sme sa raz mohli vziať a mať rodinu," zdôveroval sa mi raz, keď sme pri mizernom dvojdolárovom kalifornskom víne spomínali na Budapešť, ale viac na tokajské a egri bikavér. Zsuzsa makala tiež v Las Vegas, ako au pair v jednej zazobanej indickej rodine. s Móricom si dodnes píšem, je úspešný, splnil si svoj sen, grafické štúdio už má, Zsuzsa sa s ním však po návrate z Ameriky rozišla a zopárkrát som musel za Móricom aj do Budapešti, lebo na základe jeho listov som sa bál, že si niečo urobí. Nakoniec to však ako-tak rozchodil, trošku chľasce, trošku hulí a trošku moc žúruje. Ocitol sa v spoločnosti maďarských študentiek herectva a tak chodím do Budapešti obzvlášť rád. Baby nemajú ani dvadsať, dobre sa s nimi bavím, je mi len ľúto Mórica, ktorý po žúroch pri egribikavére či litroch tokajského a divokých nociach s nimi chytá depky a spomína na zlaté chvíle pri mizernom dvojdolárovom kalifornskom víne, ktoré kedysi v Las Vegas pil so Zsuzsou. Ale chlapec to nakoniec rozchodí, pro jedno kvíti slunce nesvítí....Aj keď on ešte stále tvrdí, že vraj áno.... ZÁŽITKY - PRVÁ CESTA1. Doan TornádoAko šofér mám jeden malý zlozvyk. Zvyknem brať stopárov. v Amerike som sa však so stopárom stretol iba raz. Tu sa moc nestopuje-skutočnosť, že tu každý môže vlastniť zbraň činí vodičov ostražitejšími a stopári už vlastne ani nepokúšajú šťastie. Asi aj preto, lebo staré auto máte za pár dolárov a ceny benzínu tu vyvolávajú úsmev - veď liter vyšiel v roku 98 ako u nás za socíku, čosi na vyše desať korún, a navyše, že tu nie je socík, vidno aj na platoch, nielen na kecoch politikov- tým sa to zas od nás líši. Aj preto tu je stopár vzácnym úkazom. Dá sa teda pochopiť, že keď som na svojejt tretej ceste na Západ zbadal svoju prvú stopárku, bol som ako alkoholik po absťáku- okamžite som jej zastal. Nebola pekná, nebola ani mladá, ale zaujimavosť sa jej uprieť nedala´- ledva sa dotackala k nášmu autu, bola sťatá jak čík. Zdesený Szilbereki- môj maďarský spolujazdec a zároveň aj spolubývajúci, sa od úžasu nezmohol na nič iné než jej pomôcť pri nastupovani a už bola vedľa neho na zadnom sedadle. Dotyčná sa volala Doan a tiahlo z nej jak kedysi z toalety v račianskej krčme u Troch zajacov. Doan pred niekoľkymi hodinami navštívila miestne kasíno a ako sa nám zdôverila, väčšinu peňazi neprehrala, ale ich prepila. Nápoje, čo jej nosili zadarmo - v USA, keď hráte v kasíne, tak z času na čas vám čašníčka donesie zdarma pivo, margeritu, alebo whiskey- jej nestačili, tak sa vždy doládovala ešte nejakou tou whiskey z baru. Na cestu jej akosi nezostalo. Doan bola fasa baba. Mala len -okrem pitia - ešte jednu malú úchylku- stále rozprávala o tornádach. Neviem, či mala v ranom detstve nejaký silný traumatizujúci zažitok, prežila nejaké strašidelne tornádo, ale neustále sa k tejto téme vracala. Snažili sme sa ju preladiť na politickú nôtu, k prezidentovi Clintonovi však len poznamenala, že je ešte väčší "fucker" než ona, hoci on je na rozdiel od nej ženatý, že Lewinsku mu dopraje, lebo tá "......." je tak tlstá, ako keby bola bývala prehltla celého Clintona a nie iba jeho mužsky charakteristickú časť tela, teada opisne slušne povedané ... a už aj bola naspäť pri svojej obľúbenej téme a rozprávala nám ako ju tornádo v 76-om zhodilo zo strechy miestnej školy. Tesne pred cieľom svojej cesty nás Doan varovala, aby sme sa radšej utáborili niekde v miestnom hoteli, lebo oblaky jej hovoria, že príde tornádo. Sľúbili sme jej to a samozerejme, že sme s ľahkým srdcom vyrazili ďalej na západ. Opät bola už noc, asi desať hodín, cesta ďaleká a ja som zrazu zistil, že nám dochádza benzín. Kontrolka blikala, ručička bola na nule- akosi som sa pozabudol dívať na stav nádrže. Práve sme prechádzali okolo nejakej malej dedinky. Pumpa v nej bola zatvorená -a keďže najbližšia otvorená bola na 30 míľ, čo bola pre našu nádrž už neprekonateľná vzdialenosť, tak sme sa rozhodli aspoň ubytovať v miestnom moteli. Keďže sme už dva dni nespali, za minútu sme boli tuhý. Nadránom som sa síce zobudil na nejaké buchoty,ale únava bola silnejšia. Keď sme o desiatej vstali, zapol som telku, chcel som vedieť, či mi niečo na americkej politickej scéne neunika . Neunikalo. Prvou správou bolo totiž breaknews o tom, ako vo Wichite vyčíňalo tornádo a pripravilo o život niekoľko ľudí. Wichita bola smerom na našej ceste a my sme na nej boli vzdialení na nie viac než 100 míľ. Ak by nám nebol býval došiel benzín, proroctvá Doan by sa boli bývali splnili. Doan odvtedy nenazval nikto z nás inak než Doan Tornádo. 2. O výhodách prababky z Kosova alebo ako kupovať auto v USA Ali Bidaki mi bol od začiatku symppatický. Ten chlap mal sametový hlas, jeho oči boli sa vedeli zapichnúť do tváre zákazníka a jeho lysá, hlava sa pokyvovala v rytme jeho nálady- to jest vždy pomaly. Ali sa totiž na rozdiel od svojich kolegov nikdy neponáhľal. Napriek tomu predal za rok najviac áut. Keďže bol Silvester, boli sme asi jeho poslední zákazníci. Naschvál sme sa vybrali do obchodu na Silvestra. Auto v USA musíte totiž kupovať zákonite počas sviatkov- vtedy sa dá uhádať najlepšia cena. Áno, uhádať. Tu totiž cena auta nie je pevná, tu sa o ňu treba hádať. Bol som rád, že som si k tomuto účelu vybral Aliho, z tváre sa mu dala vyčítať nielen vychytralosť a túžba predať čo najviac áut, ako u ostatných predajcov ale aj svojská inteligencia a schopnosť empatie. Tento Peržan, ktorý utiekol z Iránu spolu so šahom najprv prebral so mnou politickú situáciu na Slovensku- áno on vedel aj to, že nie sme súčasťou Juhoslávie, čo je na Američana obrovský úspech- potom sme prešli politiku Chomejniho a Khatámího.Nakoniec sme konečne zakotvili pri autách- konkrétne pri Hondách."Páči sa Vám viac čierna alebo tmavozelená," spýtal sa Ali s úsmevom, ako keby viac farieb na svete ani neexistovalo. Existovalo, to len on totiž v obchode ku koncu roka už žiadnu inú farbu nemal. Ja, ktorý som fanatik do tmavozelenej, som to vedel- bol som v obchode už aj deň predtým na miniprieskume a vyspovedal som miestneho mechanika, ktorý mi nič netušiac, v dobrej viere, že získava práve zákazníka, urobil menšiu exkurziu po sklade. Teraz som mienil svoj prieskum zúročiť. Alimu som o svojej láske k tmavozelenej samozrejme nemohol povedať. "Ja by som rád červenú," tvrdil som, vediac, že červenú Ali na sklade nemá. "To nie je dobrá voľba, na červenej je hneď vidieť špinu,"tvrdil nie moc logicky Ali. Keď som však znovu tvrdošijne trval na svojom, ospevujúc pol hodinu dynamickosť krásnej červenej farby, Ali sa podal. "O.k, máme tu jednu červenú, ale je rezervovaná už pre iného zákazníka. Keby som vám ju dal, on si inú farbu nezoberie, je do červenej rovnaký fanatik ako Vy. Viete, čo zoberte si tmavozelenú, dám Vám ju o 200 DOLáROV LACNEJšIE.!" a už som ho mal tam, kde som chcel. Cena bola na moje pomery však ešte stále privysoká. Po skúšobnej jazde som preto očakával druhé dejstvo svojej nákupnej drámy. Práve som Aliho prehováral, aby cenu znížil o ďalšie tri stovky, k čomu ma oprávňoval kupón z novín. Vo Washington Post sa v nedeľu totiž objavujú kupóny, ktoré vás oprávňujú na zľavu k tomu-ktorému tovaru. Výrobcovia sardiniek vám dajú na sardinky zľavu dajme tomu tridsať centov, galón zmrzliny je lacnejší z času na čas o dolár, z ceny magnetofónu predajca alebo výrobca zas spustí do 30 dolárov, no a ja som zas našiel kupón na Hondu Civic, ktorý ma oprávňoval na 300 dolárovú zľavu. Ali však tvrdil, že kupón neplatí na silvestrovský výpredaj, čo mohla byť celkom dobre pravda- cena počas výpredaja bola už beztak o 2 tisícky nižšia. Netrpezlivo som hľadel na hodinky- už to tu malo byť! a skutočne, za dve minúty konečne zazvonil telefón. To volal jeden z mojich amerických kamarátov, ktorého som o to deň predtým požiadal. Chvíľu sme sa akože radili a potom som Alimu povedal, že mu ďakujem, ale že kamarát práve našiel miesto, kde Hondu dostanem oveľa lacnejšie ako u neho. Ali zachoval pokerface. "Zavolám šéfa, počkajte." Potom nasledovala hra - dobrý a zlý policajt. Šéf, malý vytlstlý američan mal negatívnu rolu. "Ale Vy ste vysokoškolsky vzdelaný človek, pán majks, musíte pochopiť, my musíme mať tiež zisk. Už teraz vám Ali spustil úplne zbytočne dvesto dolárov, ja mu to budem musieť stiahnuť z platu," tvrdil, akože gániac na svojho predajcu. Show pokračovala. "Tú predajňu, kde tvrdíte, že to majú za tú cenu, tú poznám, určite Vám chcú predať demonštračný kus, s upraveným tachometrom, my Vám ponúkame novučičké auto, ale s cenou už dole naozaj ísť nemôžem. Verte, oni to robia stále, predávajú len demonštračné kusy..." Oponoval som mu, že o díleroch Hondy som čítal len samé dobré veci- politika výrobcu, ktorý chce mať spokojného zákazníka, nedovoľuje ani dílerom žiadne podfuky. Na toto nemohol šéf povedať nič. "Nuž, jak myslíte, ale Vy strašne riskujete, ja mám na sklade posledný kus, keď sa vrátite, už tu nemusí byť," pritvrdzoval. na sklade mal ešte včera večer 4 autá, to som vďaka času investovaného do prehliadky jeho skladu vedel nabetón. Bolo 12 hodín ráno, odhadoval som, že ešte nemohol nič predať. Oznámil som mu to. Bol značne dojatý. Nakoniec, potom, čo sme prediskutovali moju občiansku povinnosť platiť dane v tak skvelej krajine ako je USA, my šéf oznámil, že som mu strašne sympatický a keďže jeho prababka bola z Kosova a jeho sesternica sa narodila v Novom Sade- šéf už už evidentne medzi Balkánom a Slovenskom nerozoznával- on zaplatí tretinu mojich daní a vďaka tomu mi môže spustiť nie o tristo dolárov, ako je na kupóne, ale o 200. Poprosil som ho ešte o kupón na prvú technickú prehliadku, ktorá by ma inak stála 79 dolárov- automechanik mi deň predtým zase v dobrej viere povedal, že je to bonus tohto servisu dávať k novým autám prvú prehliadku zdarma - a boli sme dohodnutí. Na záver mi ešte potom manažér dobrovoľne chcel sám spustiť ďalsích 100 dolárov, ak mu prezradím, ak je to možné, že viem počet jeho áut na sklade. Neprezradil som- svoje zdroje si chránim nielen ako novinár. "Boli ste úžasní," pochválil ma pri odovzdávaní kľúčikov Ali. " Ak sú všetci Slováci takí, tak sa z toho komunizmu pozviechate rýchlo..." Alimu to bolo v podstate jedno- on potreboval predať svoje 274 auto. Predajca je v USA platení od počtu predaných áut, cenu mu odsúhlasuje vždy na konci obchodu majiteľ. To, že za koľko bude predané, to už teda Aliho netrápilo- preto ten priateľský tón. Šéf však ešte stále neveriaco zlostne krútil hlavou a rozmýšľal, ako sme mohli vedieť, že má na sklade ešte 4 Hondy civic. Holt, informácie majú cenu zlata - v Amerike to platí dvojnásobne.... 3. v Amerike vás môžu zastreliť aj po prekročení rýchlosti "Ja som vás skoro zastrelil," zdôveril sa mi ten policajt. v tom okamihu by som však, obrazne povedané, zastrelil najradšej ja jeho. Ticket, to jest ústrižok o pokute, ktorý mi podával, znel na sumu 107,50. Zaplatiť v prepočte asi 5000 SK za prekročenie rýchlosti o necelých 25 kilometrov, to nebola maličkosť. Boli sme však v Georgii, v štáte, kde má policajt snáď najväčšiu autoritu a požíva najväčšie právomoci. Jednou z nich je právo zastreliť podozrivého, ak ho dotyčný ohrozuje, poprípade, ak sa policajt domnieva, že ho ohrozuje. Tento policajt sa to domnieval. Potom, čo vyrazil z húštiny pri diaľnici a šialeným tempom dohonil moje auto a vytlačil ma na okraj cesty, že som do húštiny pre zmenu takmer zaliezol zas ja, potom som samozrejme nebol nadšený a mienil som mu to dať aj patrične najavo. Vystúpil som z auta a začal som na policajta v aute gestikulovať rukami a hovoriť niečo v zmysle, že to sa nerobí. "Hands up, ruky hore!" ozvalo sa z megafónu policajnéjho auta. "ustupujte pomalým krokom smerom ku vozidlu, " zneli ďalšie pokyny. Úplne vyjavený som poslúchol- dopravák totiž dodával vážnosť svojim pokynom dosť impozantným koltom, ktorý trčal z postraného okna jeho vozidla. Neveril som vlastným očiam, ale keďže som už všeličo počul o bláznoch v uniforme, ktorí z času na čas zastrelia nejakého Mexičana, len preto, že si chce skočiť cez hranicu do najbližšej americkej dediny zarobiť, nič som neriskoval. Oprel som sa o auto, rozkročil som nohy, ruky som dal nad hlavu, presne ako som to videl vo filmoch. Policajta to viditeľne upokojilo, dokonca vyliezol aj spod volantu svojho auta a mieril na mňa pištoľou už z dvoch metrov. Keď ma prehliadol a dovolil mi vybrať si tašku s dokladmi- doklady mi z nej vybral sám - tak ďaleko jeho dôvera ku mne ešte nesiahala. Pokúsil som sa ho spýtať, čomu vďačím za tento náhly priaznivý obrat situácie, ale hlavne za jej už menej priaznivý celkový vývin. "Vy nie ste Američan ," konštatoval duchaplne, prezerajúc si moj medzinárodný vodičák a slovenský pas. "Vy ste z Európy," pokračoval smelo v demonštrovaní svojich zemepisných znalostí. "O.k, vy teda neviete, že som vás práve chcel a mohol zastreliť..." Nezvyknem byť natvrdlý, ale súvislosti mi trošku unikali. Policajt mi to rád vysvetlil:" Ja môžem v sebabobrane zastreliť vodiča, keď jeho počínanie nezodpovedá predpisom, zdá sa, že je nadrogovaný a ohrozuje ma. Vy ste splnili dve z týchto troch podmienok. Okrem toho, že ste gestikulovali ako nadrogovaní, ste vystúpili z auta, čímn ste sa zachovali proti dopravným predpisom," odrecitoval. Keď mi za toto chcel napariť okrem 107,50 za rýchlosť ďalsiu stovku, pochopil som, že jedinou schodnou cestou, ako si zachovať zbytok mojej mesačnej štipendijnej apanáže, bude pokora a asertívny prístup k tomuto strážcovi zákona, ktorý evidentne bral svoju službu ako poslanie ľudstvu. "Mohli by ste mi prosím vás, seržant, povedať, ako som sa mal zachovať, aby som už v budúcnosti svojím správaním neohrozil svoju bezpečnosť a verejný poriadok?" vysúkal som zo seba tónom, ktorý mal poriadne ďaleko od prvotnej gestikulácie a hulákania, s ktorým som po zastavení rozčúlene vystupoval z auta. Policajt ma rád poučil- keď Vás v USA zastavia fízli, treba okamžite zapnúť smerovku, ako že zastavujete- preto som bol vytlačení na kraj cesty. Akonáhle stojíte, už sa nesmiete ani pohnúť. Musíte ostať sedieť, obe ruky vyložiť na volant tak, aby policajt na ne v každom okamihu videl a mohol si byť istý, že nemáte zbraň. Akýkoľvek pohyb je podozrivý a policajt môže strielať. Uznal som, že moje vyskočenie z auta a gestikulovanie bolo viac-menej vzdialené tomuto modelovému správaniu- a stovku som ušetril. Tých 107,50 už nie. Policajta nedojali ani poznámky na tému, že som študent a nemám čo jesť, čo bolo trošku hyperbolizované a že na Slovensku je 100 dolárov polovica priemerného mesačného príjmu - čo hyperbolizované už bohužiaľ nebolo.Tých 107,50 som však nakoniec aj tak zachránil- išiel som na súd. Ale o tom už nabudúce. 4. Môj najväčší súdny proces v Amerike Súdy sú v amerike senzačná vec. Oni sú totiž na rozdiel od tých našich nesmierne rýchle. Ráno sa pohádate so susedom, zájdete za šerifom, on vám dojedná na obed súd, ten , väčšinou reprezentovaný jedným sudcom, za dvadsať minút naozaj zasadne, vynesie rozsudok a večer už môšete s tým istým susedom zapíjať zmier. Iste, je to trošku prehnané, ale naozaj, súdny proces v USA v jednoduchých záležitostiach medzi obyčajnými občanmi, tu máte za sebou naozaj rýchlo, doba sa ráta na týždne a nie na roky ako u nás. Keď to dáte dokopy so symbolickými poplatkami za súdne trovy - súd v South Carolinea, kde som sa temer tiež súdil, čo je zas iná story, stojí napríklad 35 dolárov .... Ja som za 29 rokov svojho života mimo USA na súde nebol ani raz. Za 12 mesiacov svojho prvého pobytu v Amerike som bol na súde šesťkrát. Štyrikrát som bojoval o odpustenie pokuty za zlé parkovanie- nikdy neparkujte pred hydrantom - raz som sa sťažoval na služby servisu, o čom píšem v inej kapitole a raz za prekročenie rýchlosti. Tento súd sa konal v Darien, v Georgii. Potom, ako som dostal od policajta, ktorému som bol nakoniec vďačný, že ma nezastrelil, ticket na 107 ,50, som sa rozhodol, že túto horibilnú sumu nezaplatím. Existovali dva spôsoby- prvý, že jednoducho budem ignorovať žiadosti dopravákov o zaplatenie pokuty, a keď z krajiny odídem, interpol ma snáď kvôli tomu naháňať nebude. Tento spôsob má jeden háčik - američania vás hodia do počítača a nedostanete potom nabudúce víza - tak mi to tvrdil aspoň jeden môj známy z ambasády. Ostavala len možnosť súdu. Kvôli decentrálnemu usporiadaniu štátnej správy v USA, čo je inak celkom dobrá vec, to nebola však až taká jednoduchá záležitosť. Musel som sa kvôli súdu dostaviť opäť do Darienu, do centra okresu, v ktorom som svoj priestupok spáchal. Toto centrum okresu- pozor sme v Georgii, čo nie je práve dynamická mrakodrapová oblasť, ale skôr miesto rozľahlých plantáží, kde kedysi ešte nie tak dávno černoch nebol ani človek - pozostáva z jednej verejnej knižnice, striptízového baru, Mac donaldu, štyroch domov a toho môjho súdu. Kamaráti ma varovali, že súd v Georgii nebude žiadna maličkosť, tento južanský štát vraj svoje praktiky, ktoré uplatňoval kedysi voči čiernym teraz aplikuje na všetkých "previnilcov". Vystríhali ma najmä pred čiernym sudcom- tí sú vraj najhorší, lebo sa snažia belochom vrátiť všetku krivdu, čo im spôsobili. To pre mňa nebola novinka, americký vodičák som si robil nadvakrát podľa mňa len preto, lebo pri prvom neúspešnom pokuse mi čierna lady, okrem tohto povolania ešte bohužiaľ aj dopravná inšpektorka, nedala vodičák, lebo som išiel do križovatky veľmi pomaly... To bol oficiálny dôvod - neoficiálny je ten, že ženy černošky vám dokazujú, že za a.- nie ste lepší šofér len preto, že ste muž a za b- preto lebo ste biely. To nie je predsudok, fakt, - všetky pokuty za parkovanie v Georgetowne som dostal od černošskej policajtky, ktorá si študentov, deti väčšinou bielych prominentov premeriavala dosť nenávistným pohľadom a pokuty im za stierače strkala s dosť jednoznačným úškrnkom. Toľko k rasovej diskriminácii v USA, teraz však späť do Darienu. Predtým, než som sa však dozvedel, či mojim sudcom bude beloch alebo černoch, musel som sa vrátiť do auta a prezliecť . Krátke nohavice značky calvin klein, snáď najlepšie čo mám, miestna bacharka , úplne rovnako predôležitá ako všetci vrátnici u nás, vyhodnotila ako pohŕdanie súdom a musel som si ísť zahaliť svoje dolné končatiny. Dotyčná asi postupovala podľa pravidla podľa seba súdim teba - jej dolné končatiny boli zas urážkou ženského pokolenia... Keď som preukázal náležitú vážnosť súdu oblečením si svojich najlepších, lebo jediných , dlhých nohavíc, smel som vstúpiť do súdnej siene. Tam sa už tiesnilo asi 40 ďalších "obžalovaných", ktorý sa odvolávali proti pokutám miestneho priveľmi aktívneho dopraváka. Okrem sudcu, veľmi príjemného, na prvý pohľad vzdelaného chlapíka- inak belocha- sa v miestnosti nachádzal mladý chlapík, s veľmi ošúchanými topánkami a naozaj chatrným oblečením- v priebehu procesov som pochopil, že išlo o zástupcu okresu, ktorý tu vystupoval ako prokurátor. Každý proces prebiehal veľmi podobne- sudca vyzval previnilca, aby mu porozprával svoj príbeh, sudca si ho spolu s prokurátorom vypočuli , potom sa sudca previnilca a prokurátora spýtal, či sa mienia dohodnúť. Bola to čosi ako šachová partia- obaja zvažovali, aké sú šance protivníka. prokurátor sa väčšinou vždy chcel dohodnút a navrhoval obvinenému znížiť čiastku pokuty spravidla na polovicu. Ak bola historka obvineného chabá, išiel dole s "cenou" iba o tretinu. raz, keď dotyčná šoférka porozprávala sudcovi príbeh o nedočkavom manželovi, ktorý by sa iste rozviedol, keby mu priniesla vychladnuté vyprážané kurča z kentucky fried chicken, sa prokurátor síce od dojatia takmer rozplakal - alebo si spomenul, že jeho manželka mu nosí z miestneho burger kingu vždy vychladnutý hamburger - ale potom skonštatoval, že tento príbeh nemá oporu v súdnom práve a nechal prebehnúť normálne naplno celý proces- to jest požiadal sudcu o rozsudok. Sudca, očividne v dobrej nálade, žene poradil, aby sa s manželom naozaj radšej rozviedla, alebo mu dala zaplatiť pokutu, ktorú sudca svojím výrokom potvrdil v plnej výške. Pôvodne som sa tiež chcel dohodnúť s prokurátorom na polovičnej cene. Ale keď prišiel na rad môj prípad a sudca ma vyvolal, po vyslovení môjho mena prekvapene zdvihol obočie, pozrel sa do záznamov a spýtal sa, či som naozaj z Washingtonu cestoval do Darien kvôli tejto - pre neho zrejme smiešnej - čiastke stosiedmich dolárov. Keď som mu vysvvetľoval, ža som sem necestoval iba kvôli odpusteniu dlhu, ale predovšetkým preto, lebo si myslím, že mi bola učinená neprávosť, pobadal som na jeho tvári zvýšený záujem. Potom som mu porozprával zložitý príbeh, v ktorom som tvrdil, že som prekročil rýchlosť len pretro, lebo som predbiehal nákladiak, ktorý mi zo zle prikrytej korby sypal na predné sklo malé kamienky, v dôsledku čoho som na cestu vôbec nevidel. No a samozrejme som nevidel ani značku toho nákladiaka, čiže ho nemôžem uviesť a tak previnilec v tomto prípade zostáva neznámy. k tomu som pripojil , že som sa nákladiak pokúšal predbehnút niekoľkokrát, lebo stále spomaloval a zrýchľoval, ale šofér sa so mnou pravdepodobne hral a vždy pri predbiehaní zrýchlil. Keďže táto hra začinala byť nebezpečná a ohrozovala život môj ako I životy mojich spolujazdcov, rozhodol som sa prekročiť rýchlosť, pričom som bol prichytený. Jasné, že to bola pravda... Potom som sa odvolal na svoj čistý register dopravných priestupkov, čo si sudca v počítači ihneď overil a keďže parkovacie priestupky sa do registra nezaznamenávajú, zistil, že aspoň v tomto bode neklamem. Príbeh zaujal aj prokurátora, ktorý mi okamžite navrhol zníženie pokuty najprv o polovicu, potom o dve tretiny. Zdalo sa mi však, že tromfy sú v mojich rukách a zmier som odmietol a požiadal som o rozsudok. Dobre som urobil- sudca skonštatoval, že podľa neho som vinný, lebo nemôžem svoju nevinu preukázať- v USA musíte preukazovať vy svoju nevinu na rozdiel od európskeho práva, kde prokurátor musí preukázať vinu vám. Avšak, vzhľadom na skutočnosť, že som sa dostavil na pojednávanie až z Washingtonu, čo celkom iste stálo na benzíne takmer toľko ako pokuta, sudca konštatoval, že som síce vinný, ale ma iba varuje a hlavne mi odpúšťa pokutu, lebo trest som si podľa neho už de facto odpykal. Netušil, že v aute ma čakajú moji traja spolujazdci, ktorí sa mi na cestu zložili - Georgia je štát susediaci s Floridou a my sme sa - aj kvôli súdu - rozhodli ísť na týždeń k moru. Keďže som bol o vyše stovku dolárov bohatší, cestovalo sa mi k moru mimoriadne prijemne... 5. Havlíčku, Havle, já to viděl takhle Kozmopolitom som z prinútenia. Jediný štát, ku ktorému som bol ochotný pociťovať akékoľvek pocity bolo Československo. Ten mi zobrali a vnútili mi akúsi slovenskú štátnosť, bez toho, aby sa ma pýtali, či ju chcem. Strašne ma to pobúrilo- ale keď som rozmýšľal nad tým, že prečo, nevedel som si dať odpoveď. Prečo by mal byť človek hrdý na svoj štát ? Preto, lebo sa tam narodil? Čo je na tom k hrdosti- každý sa niekde narodil- a to bez svojho pričinenia. Alebo mám byť hrdý na nejaké historické fakty, o ktoré som sa nakoniec taktiež nepričinil ? Alebo mám svoj štát milovať preto, lebo ten štát je preslávený bryndzovými haluškami či dobrým pivom? Keď som tak nad tým rozmýšľal, došiel som k záveru, že nie je prečo byť hrdý na príslušnosť k nejakému štátu- nie je na to žiaden logický dôvod. a zo svojich novinárskych skúseností zas viem, že najviac sú na svoj štát hrdí ľudia, ktorí nemajú byť inak na čo hrdí. Takže vlastne svoj kozmopolitizmus, I keď spočiatku vynútený, nepokladám už za nejakú traumu. Napriek tomu sa vo mne ešte čosi ozve, keď počujem to magické slovo Československo. Počul som ho aj vtedy koncom novembra 1998 vo Washingtone. Česká ambasáda poriadala slávnosť k osemdesiatemu výročiu založenia Československa. Keď som však videl, ako na oslavách 80 výročia založenia Československav vo washingtonskej štátnej knižnici sedia na pódiu vedľa seba Albrightová, Havel a Vondra, všetko politici, ktorí sa narodili v Českej republike a oslavuju založenie Československa bez jediného reprezentanta Slovenskej republiky, privlastňujúc si históriu štátu, o založenie ktorého sa predsa len pričinil aj Slovák Štefánik, naštvalo ma to. Prečo ja ako občan SR mám byť spomínaný jedným dychom iba s menami Tiso, Lexa či Mečiar a keď by konečne Slovensko mohlo byť spájané aj s niečím, čo by mu mohlo priniesť v zahraničnopolitických vzťahoch niečo poztívne- a prihlásenie sa k československej minulosti k tomu nepochybne patrí- sa na Slovensko jednoducho zabudne? Všetky tieto pocity ma viedli k tomu, aby som sa na recepcii po oslavách spýtal prezidenta Havla onú osudnú otázku: Prečo nie je na pódiu žiaden Slovák, keď oslavujete vznik Československa ? Odpovede som sa nedočkal. Redaktorovi TV Nova, de facto môjmu šéfovi- túto udalosť som pomáhal pokryť pre TV NOVA- prišiel Havlov hovorca Špaček oznámiť, že " tu majú nejakého drzého slovenského redaktora." Bol som pritom a pánovi Špačkovi, som sa predstavil, spýtajúc sa, v šom spočívala moja drzosť. Odpovede som sa zase nedočkal - len mi bolo oznámené, že na Havlovu tlačovku sa už unúvať nemusím, lebo na ňu nebudem vpustený. Usmial som sa a povedal som, že uvidíme, tešiac sa na škandál. Havlovu návštevu som normálne pokrýval riadne akreditovaný za TV Nova na českej ambasáde a Špačkove vyhrážky som bral asi tak vážne ako nedopalok cigarety- nikto mi nemôže brániť vo výkone povolania. Myslel som si však, že pre dnešok aférka skončila. Po oslavách som sa priblížil k hlúčiku sympatických chlapíkov, kolo päťdesiatky, z ktorých sa vykľuli členovia legendárnej skupiny Velvett underground. Slovo dalo slovo a oni ma pozvali do krčmy Brickskeller na pivo. Čestne priznávam, oni nevedeli nič o incidente a ja som zas nevedel, že tam bude aj prezident Havel. Keď som tam vošiel a sadol som si s nimi ku stolu, zistil som, že Havel tam je. Jeho jeden snaživý ochrankár zas zistil, že ja som ten "drzý" novinár, a požiadal ma, aby som opustil krčmu. Keďže krčma nebola vyhradená oficiálne pre českú delegáciu- bola preplnená obyčajnými američanmi, ktorý si zašli po robote na pivo- odmietol som. Ochrankár začal do mňa strkať, na čo som mu povedal, nech ide odo mňa na tri kroky, lebo zavolám políciu. Zavolal ju on. Zašiel ku stolu v rohu miestnosti, odkiaľ sa postavili dvaja neskutočne urastení páni, prišli ku mne a za hrobového ticha ma vyzvali, aby som sa postavil. Keď sa preukázali odznakmi FBI, vyhovel som im. Pozrel som na Havla, neveril som tomu, že on bývalý disident a zástanca slobody tlače nechá, aby som nemohol sedieť v jednej a tej iste krčme len preto, lebo som mu dal nepríjemnú otázku. Havel sa mlčky prizeral. Jeden z chlapíkov z FBI ma rýchlo prehmatal, prikázal a zrúkol: "otočte sa. doprava, vpred, doľava, rýchlo- za pomoci týchto pokynov, neuveriteľnou silou mi zvierajúc pravú ruku ma vyviedol z krčmy. Privliekol ma k autu, prikázal mi oprieť sa oň , rozkročiť nohy a prehmatal ma ešte dôkladnejšie. Potom mi prikázal, aby som mu odovzdal svoju tašku. vysypal mi ju na chodník. Začalo silno pršať. Napriek tomu mi prezrel dôkladne celý obsah tašky- účet z potravín študoval pritom takisto desať minút ako môj medzinárodný vodičák. Kládol mi pritom otázky znenia" Vy nemáte radi pána prezidenta Havla? Keď som mu po pravde odpovedal, že až do dnešného dňa som si ho vážil ako človeka a aj teraz po tomto incidente si ho ešte aj naďalej vážim ako mojím názorom najbližšieho filozofa- teoretika, ktorý vie výborne rečniť, sa ma zas spýtal, čo by som urobil, keby sa tu Havel teraz zjavil? Zase po pravde som mu odpovedal, že by som sa ho spýtal, prečo mlčal keď ma vyvádzali z krčmy ? Chlapík sa usmial a pokračoval v prehľadávaní vecí a v otázkach typu, či by som sa Havlovi nepokúsil ublížiť, či k nemu naozaj necítim nenávisť a tak ďalej. Toto pokračovalo 40 minút, ja som sa musel stále opierať o auto a odpovedať na podobné otázky, zatiaľčo chlapík neustále študoval môj ruksak. Keď opäť po 40- ich minútach, keď už som bol mokrý ako myš- nad ochrankárom držal dáždnik jeho kolega z auta- sa chlapík dopracoval konečne k môjmu novinárskemu preukazu. "Vy ste novinár? Ako je to možné? To mi nepovedali!", zahlásil prekvapene. Poďte pod dáždnik, vyzval ma. Dokonca som si mohol od jeho kolegu vypýtať aj cigaretu. Chlapík mi potom povedal, že Havlov ochrankár ho požiadal o ochranu pred " dobiedzajúcim slovenským nacionalistom", ktorý obťažuje pána prezidenta nepríjemnými otázkami a nechce sa vzdialiť a nemožno vedieť, čo sa dá ešte od neho čakať. Trošku ma to ohúrilo. Trošku natoľko, že som zabudol protestovať, keď mi chlapík z FBI oznamoval, že počas celej návštevy prezidenta Havla v ČR sa nemám k nemu približovať. Neprotestoval som ani preto, lebo som sa triasol od zimy, bol som vyčerpaný a akosi ma celá vec emocionálne zmohla- inak povedané, do očí sa mi tlčili slzy- výstižnejšie- bolo mi do revu. Sedel som tam prezimený na obrubníku, sám v cudzej krajine, chlapík z FBI stále uvažoval, čo s mojím pasom, bolo 10 večer hodín a nakoniec som aj zistil, že môj notebook ostal v krčme, z ktorej ma pred tri štvrte hodinou vyviedli. Chlapík z FBI mi nakoniec vrátil pas, zopakoval, že k Havlovi sa nemám približovať- tlačovka tým bola definitívne passé- a prehlásil, že som nič neurobil, a tak som voľný. Keď som sa ho spýtal, či si môžem ísť aspoň po notebook, chlapík povedal, že až potom ako z krčmy odíde prezident Havel. Nechcel som pána prezidenta ohrozovať svojou prítomnosťou a hlavne som potreboval naspäť svoj pas. Potom, čo Havel odišiel, som ho- po prísľube, že naozaj sa k Havlovi už nepriblížim - dostal. Notebook som chvalabohu v krčme ešte našiel. Potom som si trošku vypil. Česká ambasáda mi odvtedy neposlala pozvánku na žiadne podujatie- možno preto, lebo nakoniec asi aj sami sebe uverili, že budem naozaj slovenským nacionalistom. Havel mal pravdu-paranoja je medzi politikmi ozaj rozšírená choroba. 6. Ani v Amerike nie je všetko kóšer, alebo Chevrolet si nedáme To auto sme kúpili dva týždne po príchode do štátov. Čert nám ho bol dlžen. Vysolili sme za neho 1750 dolárov a keďže sme zjednali vyše desať percent z jeho ceny, mysleli sme si, že je to bohovská kúpa. Nebola - za 11 ročný chevrolet so 130 tisíc míľami by sme boli bývali dali na burze v Marylande asi o tisícku menej. Autíčko sa kazilo každú chvíľu . Mňa síce ešte zaviezlo celkom v pohode do Las Vegas a naspäť, pravda, musel som vymeniť baterku, o ktorej nám predajca v servise tvrdil, že je nová, ale tých 60 dolárov som oželel. Endre, druhý majiteľ auta a môj druhý spolubývajúci mal väčšiu smolu- auto sa mu poceste na Floridu a späť pokazilo celkom trikrát. Bola to však aj jeho chyba- namiesto toho, aby hľadal značkový servis chevroletu, vždy pohodlne zašiel do najbližšieho servisu po ceste. Samozrejme, že keď zistili, že je cudzinec, všade ho ošklbali a vnútili mi novú ac pumpu či mu opravili nejakú inú imaginárnu vadu . Po ceste naspäť však autíčko už evidentne mlelo z posledného. Každých 500 metrov jednoducho zastalo. Vo Waltersboro, v South Caroline sa už jednoducho ani nepohlo. Endre vtedy urobil osudovú chybu- auto opäť dal do najbližšieho servisu. Chlapíci v tomto servise však boli - čo sa zdierania týka - profíci. Endremu, ktorý sa im zdôveril, že na druhý deń musí byť aj so svojou prtiateľkou silou mocou na letisku vo Washingtone, vysvetlili, že auto nedokážu opraviť na počkanie- oni chcú vraj odviesť perfektnú robotu a tak im ho tam musí nechať. Keď mu na požiadanie preveľmi ochotne vybavili za výhodnú cenu auto z požičovne,Endre spanikárčil . Chevrolet im tam nechal a do Washingtonu prišiel bez problémov načas v požičanom aute. Do servisu vo Waltersboro sme telefonovali tak trikrát týždenne. "Profíci " sa neustále snažili nájsť na aute nejaké nové vady a bombardovali nás žiadosťami o finančné zálohy. Každý rozhovor skončil tým, že kým im nepošleme peniaze, auto neopravia. keďže ani raz nevedeli povedať, žo vlastne autu je, peniaze som im poslať odmietal dovtedy, kým nepošlú presnú faktúru, čo je na aute pokazené a čo na ňom chcú opraviť. Faktúra nikdy nedošla. Zato v jeden deń hlavný "profík" zavolal a ponúkol nám za auto 400 dolárov. Endre ho chcel predať, ja nie- zdalo sa mi to ako vydieranie. Kedže sme sa s Endrem nevedeli dohodnúť, dohhodli sme sa, že mu vyplatím jeho 200 dolárov a on na mňa auto prepíše. Chevrolet bol môj- aj so všetkými záväzkami. z komunikácie s "profíkmi" som pochopil, že ich záujmom rozhodne nie je opraviť mi auto a že vec jednoducho telefonicky z Washingtonu nevyriešim. Ich ústny prísľub, že keď im pošlem peniaze auto opravia a mi ho aj dovezú do Washingtonu sa mi nezdal. Odmietali ho totiž potvrdiť písomne. Rozhodol som sa, že ich prekvapím- v jeden deň už so svojou novou hondou som sa vybral do Waltersboro. Výzor profíkov ako aj ich dielne ma nesklamal. Nevedel som pochopiť, ako mohol Endre nechať auto v areáli, ktorý bol posiaty zhrdzavenými vrakmi áut, ktoré zarastali burinou. Hlavný profík sa volal Tony, mal okolo tridsiatky a veľmi sa mi potešil." Konečne šéfko, nesiete peniaze. dajte 300 dolárov a hneď sa do toho pustím. Tony sa vyzná, keď chlapíci z miestneho servisu chevroletu nevedia , čo je s autom, prídu za ním." Spozornel som- vo Waltersboro je servis chevroletu ? Hneď som vedel, aký je nasledovný postup. Tonyho som ubezpečil, že žiadne peniaze mu dať nemienim a že chcem auto naspäť, lebo za 6 týždńov s ním nič neurobil a že žiaden zákon mu nedáva právo pýtať si odo mňa zálohu za prácu, ktorú ešte nevykonal, navyše bez toho, aby mi dal potvrdenie, čo vlastne autu je a na čo potrebuje peniaze. Tony sa ani moc nehádal- zopakoval ponuku, že auto za 400 dolárov odkúpi. Vážnosť svojej ponuky chcel podčiarknuť šialeným vyhľadávaním ceny auta v cenníku áut. Keď mu cena auta podľa tohto cenníku vyšla na 1200 dolárov, začal odpočítavať z hodnoty auta položky ako neatraktívna šedá farba či nezaujímavý model. Vysmial som sa mu.Chcel som auto naspäť, odviezť ho do značkového servisu, kde sú opravy asi o 20 percent drahšie, ale povedia vám dopredu, čo autu je a na opravy máte polročnú záruku. Tony pritvrdil. Chcel odo mňa 600 dolárov stojného- vraj za čas a priestor, ktorý auto zaberalo miesto v burine jeho servisu. Bez toho mi vraj auto nevydá. Začal som sa smiať- pochopil som, prečo je jeho servis posiaty vrakmi áut. Tony zrejme nikdy žiadne auto neopravil- vždy majiteľov iba naťahoval a potom si od nich vypýtal stojné. Miestny šerif mi túto hypotézu potvrdil. " Mám ho dosť- kazí povesť nášho mesta. Nemal by som vám to hovoriť, ale s tým servisom máme problémy stále. Prečo ste tam vôbec to auto nechávali? " pýtal sa s údivom šerif. Vysvetlil mi, že Tony naozaj má právo zadržať moje auto na území svojho servisu a ja mu ho nesmiem bez rozhodnutia súdu zobrať. Šerif mi poradil, že jediným spôsobom, ako okamžite zaranžovať súd, tak aby som nemusel prespať vo Waltersboro, čo by malo za následok ďalšie výdavky, je získať dokument potvrdzujúci, že Tony chce odo mňa neúmerne vysokés stojné a na aute nič neurobil, napriek tomu, že má v servise objednávku na jeho opravu. Samozrejme, nemal som ani jeden z týchto dokumentov. Šerif ma upozornil, že Tony mi ich nebude chciet vydať- dobrovoľne to neurobil v žiadnom z predchádzajúcich prípadov, napriek tomu, že je to jeho povinnosť. Ak mi ich nebude chcieť vydať, budem musieť vydanie dokumentov vymáhať súdne- čo ešte aj v USA, krajine bleskových súdov, bude znamenať minimálne jeden deň pojednávania. Tony by ptotom dostal 7 dní na to, aby dokumenty pripravil, odovzdal ich súdu a konalo by sa ďalšie pojednávanie o oprávnenosti jeho požiadaviek. Teda dva súdy a 7 dní vo Waltersboro. Ak nechcem prespať vo Waltersboro, musím získať tie dokumenty. Šerif, vidiac moje rozhodnutie "akosi" tieto dokumenty získať, ma ďalej upozornil, že sú Tonyho majetkom a že ich vydaniu až do rozhodnutia súdu môže brániť všetkými prostriedkami. Spýtal som sa, či je Tony registrovaný ako držiteľ zbrane. Nie je- ale má pitbulla. ten však musí byť na reťazi-podľa zákona. Tony aspoň v tomto bode zákon dodržiaval. Presvedčil som sa o tom, keď som pristavoval svoje auto, na ktorom som prišiel, tesne pri východe zo servisu. Svoju spolucestujúcu som poprosil, aby v ňom sedela so zaradenou jedničkou a s nohou na plyne. Vošiel som. "O.k, Tony, aké je teda stojné," spýtal som sa ho. "S manželkou sme sa dohodli, že keďže ste cudzinec, dáme vám zľavu,"štebotal a jeho žena sa na mňa pritom milo usmievala spoza pultu. "Ste nám tak sympatický," tvrdila s úškľabkom v podobe úsmevu asi 50 ročná neupravená ženská, ktorá si zajačika Tonyho vydržiavala zrejme ešte ako spomienku na teenagerské řadení vo Woodstocku. Keď mi obaja oznámili, že to bude za 200 dolárov, tváril som sa potešene. Chcel som však vidieť ešte raz papiere, na základe ktorých k tejto sumičke došli. Tony mi podal účet, na ktorom bolo zaznamenané, že auto stálo na ich dvore 45 dní, potom zopár čarbancov a na záver suma 600 dolárov. Dáme vám to za dvesto, opakoval Tony. "Ja vám však dám iba 50 dolárov, lebo auto tu mám iba desť dní a vy nemáte dokument, potvrdzujúci opak," tvrdil som. Od Endreho som však vedel, že im pred 6 týždňami podpísal objednávku na opravu. Tony ju rozhorčene vytiahol a snažil sa mi dokázať opak. "Pozrite sa, tu je podpis vášho kamaráta a tu dátum", gestikuloval. Papier mi pritom podal. Mal som v rukách objednávku aj účet- v tom momente som sa otočil a vyšprintoval som z obchodu. "Idiot,! "zaznelo z úst absolventky Woodstocku zrejme na Tonyho adresu. Nečakal som, kým počastuje aj mňa. Vytrielil som zo servisu, očkom som mrkol na napínajúcu sa reťaz so psom, ktorý brechal ako pominutý a skočil som do auta. Moja spolucestujúca zúrivo pridala plyn a rútili sme sa smerom do okresnej dediny za sudcom. Po ceste som si prezeral svoju korisť. Bolo to neuveriteľné šťastie- Tony by bol súd asi vyhral. Na objednávke totiž okrem dátumu a Endreho podpisu nebolo nič, chýbala vyplnená predpokladaná suma opravy, nebola vyčiarknutá ani kolonka oprávňujúca pýtať Tonyho zálohu. Tony dal podpísať Endremu objednávku bianco a on mu ju bez problémov bianco aj podpísal. Keby došlo k súdu, Tony by vyplnil kolonky, pričom Endre by akože podpísal, že v prípade potreby poskytne tonymu zálohu do výšky čiastky, ktorú by Tony do dalšej prázdnej kolonky opäť v pohode dopísal. Nemal by som šancu. Táto bianco podpísaná objednávka sa však v mojich rukách stala zbraňou voči Tonymu o jeho "obchodníckych" praktikách. Sudca, ktorý mal napodiv kanceláriu v miestnej benzínovej pumpe- asi to vyšlo štát lacnejšie ako mu stavať osobitnú budovu- to pochopil. ale až po troch hodinách, až potom, ako prišiel z hasenia požiaru v susednej dedine. Neviem, čo tam robil, možno okrem úradovania na benzínke ho štát v rámci úsporných opatrení zamestnával ešte aj ako príležitostného požiarnika. Pri americkej šetrnosti a snahe po absolútne maximálnej efektívnosti by to nebolo nemožne. Sudca každopádne zavolal Tonymu a vysvetlil mu, že je zle. Nemusí síce auto vydať, ale ak sa gentleman -to akože ja- rozhodne dať vec na súd, tak to bude poťažujúca okolnosť pri odoberaní jeho licencie a môže vyústiť do pojednávania proti nemu vo veci trestného činu vydierania. Tony, ktorý sa už v duchu asi lúčil s licenciou- sudca ma ubezpečil, že bianco objednávka je vzorovým dôvodom na jej odobratie- sudcovi oznámil, že si po auto môžem hocikedy prísť. Poznamenal len, že nebude doma, tak nechá otvorené dvere a potvrdil sudcovi, že súhlasí, aby som si auto napriek jeho neprítomnosti zobral. Tušil som v tom zradu. Nemýlil som sa. Tony naozaj nebol doma, naozaj nechal otvorené dvere, auto tam naozaj bolo- len teraz pri ňom stál pittbul- bez reťaze. Zašiel som opäť za šerifom . Ten poznal aj tento posledný zúfalý Tonyho pokus. Sadol do auta, po ceste sa mi ospravedlňujúc za nepríjemné dojmy z USA nabíjal svoju pištoľ. Pristúpil som k dverám servisú, pittbul k nim pribehol z druhej strany. Šerif vystúpil z auta, zakričal na Tonyho. "Vylez, lebo ti ho zastrelím!" Potom začal čítať znenie zákona, podľa ktorého musí byť pes na reťazi a v prípade, že ohrozuje občana na verejnom priestranstve, môže ho ohrozený alebo svedok ohrozenia zastreliť. Ak by som otvoril dvere servisu, pes by vybehol von a napádal by ma už mimo pozemku majiteľa. Tony to vedel a po minúte čakania skutočne vyšiel z garáže. Nevinne sa spýtal, čo sa deje, ale psa priviazal na reťaz a auto mi dovolil zobrať. Jeho manželka na mňa pritom nenávistne gánila. Auto mi v servise chevroletu opravili na počkanie za 130 dolárov. O tri mesiace neskôr som ho za 900 dolárov predal. 7. Ako prísť o zub v Amerike Byť o desiatej ráno sťaťý jak čík, to sa z času na čas podarí u nás na Slovensku každému. v Amerike to až tak bežné nie je. Ani v černošskej štvrti Arlingtonu, kde sme bývali. Keď na mňa už tretí deň neveriaco pozerali tak moji černošskí susedia, keď som sa tackal do miestneho seven to eleven /obdoba nášho koloniálu/, keď moji spolubývajúci neveriaco pozerali o dvanástej na tie porcie kávy, ktoré som si robil pred vysielaním do Twistu, aby som zvládal prečítať text, musel som s pravdou von- bolel ma zub. Liečilo som to whiskey, čo bolo znesiteľne až do doby, kým som vďaka nej dokázal zaspať. Potom boli však intervaly medzi spánkom a požívaním čoraz kratšie a ja som sa musel rozhodnúť či si z nemocničných oddelení vyberiem to zubné, alebo skončím na protialkoholickom. Keďže to druhé si nechávam ako svetlú perspektívu, išiel som k zubárovi. Teda chcel som ísť. Najprv som musel počkať do pondelka rána a zájsť ku svojmu "opatrovateľovi" z nadácie, ktorý mi opäť výrazne "pomohol"- nevybavil mi žiadneho zubára, len mi oznámil -ako sa neskôr ukázalo- pre môj zub osudovú skutočnosť. Moja poistka kryla návštevu zubára len za istých podmienok, ktorým nerozumel podľa mňa ani ten kto ich písal a zásadne len do výšky 500 dolárov. Lekára som si musel vybaviť sám. Zašiel som do nemocnice pri univerzite v Georgetowne a a skrútený od bolesti- whiskey som si pred návštevou nadácie z pochopiteľných príčin nedal- som sa pokúšal vypátrať v spleti chodieb zubné oddelenie. Nemocnica sa skladala asi z dvanástich budov, vrátnik každej mi tvrdil, že zubné je v tej vedľajšej. Keď som obišiel všetky, naštval som sa a vletel som do kancelárie supervízora nemocnice. Potvrdil mi, čo som na rozdiel od dvanástich vrátnikov tušil- zubné pred mesiacom zrušili. Jeho sekretárka, materská Mexičanka však pohľad na mňa nevydržala a najprv vytiahla spod stola- bohužiaľ nie tequillu- ale iba minerálku, dala mi nejakú tabletku proti bolesti , ale hlavne vytočila nejaké číslo a za päť minút som bol objednaný u Dr. Katza v centre Washingtonu. Dr. Katz bol dobrák. Mal exkluzívne vybavenú čakáreň, dve sestričky, ktoré by mohli kľudne pózovať v Playboyi , ale tu podávali sódu, no a potom- video. Maličký doktor Katz ho používal zjavne na relax medzi operáciami a stále sa chodil pýtať svojich pacientov, či chcú Šoguna, alebo radšej nejakého Terminátora. Bolo mi to jedno, od bolesti som už aj tak nič nevnímal. Keď som sa dostal na rad, Dr. Katz mi urobil snímku zuba. Potom som si ju musel spolu s ním asi pätnásť minút prehliadať, vysvetlil mi, ako mi ho môže vyliečiť na sedem spôsobov, od kanálikov až po injekcie a až potom urobil to, čo mal urobiť asi hneď na začiatku- spýtal sa sekretárok, aké je moje poistenie. "Pošlem Vás ku kolegyni, ona Vám ten zub vytrhne," skonštatoval, keď zistil, že moja poistka kryje oštarenie do 500 dolárov. "Ja Vám nebudem počítať nič, inak by to nevyšlo," dodal ten dobrák. Doktorka Virginia Lee nesídlila priamo v centre Washingtonu, mala iba jednu sestričku a v čakárni nepremietali ani Šoguna ani Terminátora. Sympatická doktorka- napriek svojmu americkému menu bola zjavne ázijského pôvodu- mi vysvetlila, že vytrhnutie zubu bude stáť 490 dolárov a že mám šťastie- narkózu má tento týždeň v akcii a stojí to isté čo lokálne umŕtvenie. Nevedela pochopiť, keď som túto lákavú ponuku odmietol a úplne odmietala už veriť tomu,že u nás sa trhajú aj zuby múdrosti bez narkózy. Podstatné bolo však, že za pätnásť minút bolo po mojom zube a aj 490 dolároch mojej poistky. Keďže som ani počas operácie nezabúdal zdôrazňovať, že nemám okrem poistky už žiadne peniaze na operáciu, za prísľub, že všetkých svojich kolegov štipendiantov pošlem rovno do jej zubnej ordinácie, mi doktorka pribalila zdarma z pohotovostého balíčka tak sadu antibiotík ako aj nejaké prášky proti bolesti. Doma ma potom čakalo ďalšie prekvapenie- o deviatej večer mi zvonil telefón a doktorka sa pýtala, ako sa mám a dala mi svoj mobil, ak by som nemohol zaspať, aby som sa jej ozval. Moja domýšľavosť zažila horké sklamanie- môj "opatrovateľ" z nadácie Ben mi na druhý deň vysvetlil, že tento zvyk je úplne bežný v každej lepšej americkej zubnej ordinácii. REPORTÁŽEHyeny pasúce sa na obetiach teroruBol to sympatický, ale strašne smutný chlapík z Michiganu, mal 32 rokov a tvrdil, že mu v troskách dvojičiek po útoku teroristov zomrel starší brat. Úrady mu v chaose tých strašných septembrových dní uverili a vyplatili mu vyše 272 000 dolárov. Chlapík však brata nikdy nemal. Bola z Bronxu, bola strašne smutná a tvrdila, že 11. septembra roku 2001 jej "tam" zomrela matka. Dostala 31 000 dolárov. Problém bol v tom, že matka mala pohreb už v roku 1998, takže najstrašnejšieho teroristického útoku v dejinách ľudstva sa nedožila... Americké úrady prišli zatiaľ na 23 takýchto podvodov, keď príbuzní domnelých obetí vyinkasovali na humanitárnej pomoci od štátu a nevládnych organizácií úhrnne 760 000 dolárov. Najšialenejšie tvrdenie predviedol muž, ktorý úradníkom tvrdil, že bol v budove dvojičiek so svojím trinástym dieťaťom, a so slzami v očiach tvrdil, že trinástka je naozaj nešťastné číslo, lebo synček mu tam zahynul. Nevedno, či rozplakal aj úradníčky, isté však je, že nakoniec odchádzal so 190 000 dolármi. Netreba vari ani pripomínať, že muž nikdy žiadne trináste dieťa nemal. "Vymyslieť si príbuzných v takej tragickej chvíli, je pádom na najnižšiu priečku v hitparáde morálnych zvráteností, je to groteskný egoizmus najhrubšieho zrna," rozčúlil sa Eliot Spitzer, minister spravodlivosti štátu New York. On sám osobne chce dohliadnuť, aby vinníkov, ktorí si vymysleli príbuzných, len aby ťažili z národnej tragédie, stihol zaslúžený trest. Ten môže dosiahnuť až 15 rokov, takže pokus o zneužitie štedrosti amerických občanov sa 23 osobám zrejme nevyplatí. Americká vláda sa vie o svojich hrdinov postarať Sedemnásty okrsok newyorskej polície a požiarnej služby je preplnený kvetmi. v ruinách WTC zostala celá posádka požiarneho auta č. 8 a vďační obyvatelia mesta sem ešte aj vyše dvoch týždňov po katastrofe nosia vence, sviečky či kresby svojich detí. "Ďakujem vám, ste hrdinovia, keď budem veľký, chcem byť tiež požiarnikom," hlása jedno z detských vyznaní. Ale ani kvety či slová uznania nenahradia manželkám a deťom požiarnikov ich mužov či otcov. Okrem straty najbližšieho človeka prišli rodiny požiarnikov často i o jediného živiteľa. O materiálnych stratách sa v takýchto chvíľach citového vypätia nehovorí, ale rodinný rozpočet príbuzných evokuje otázku: Ako ďalej? Napriek povesti USA ako krajiny, kde si je každý strojcom svojho šťastia a kde sa nikto nemôže spoliehať na štát, spoločnosť nenechala rodiny obetí napospas osudu. Ministerstvo spravodlivosti vypláca každej rodine, ktorá prišla v katastrofe o svojho živiteľa - požiarnika, policajta či pracovníka záchrannej služby - jednorazové odškodné vo výške 151 635 dolárov. k tomu dostáva každá rodina policajta aj rentu od poisťovne. Policajti sú totiž kolektívne poistení zamestnávateľom. O postihnutých sa stará aj štát New York. Kompenzačný výbor vypláca manželkám požiarnikov a pracovníkov záchrannej služby doživotnú rentu 800 dolárov mesačne. v prípade, že sa žena požiarnika rozhodne po čase vydať, nárok na rentu jej zaniká, od štátu však dostane jednorazové odškodné vo výške 83 200 dolárov. Deti požiarnikov majú až do 18. roku života nárok na 800 dolárov mesačne. Odškodňované sú aj "obyčajné" obete teroristického útoku. Okrem rôznych fondov je hlavným donorom pre pozostalých sociálne poistenie. To zaplatí každej rodine, ktorá stratila svojho živiteľa, mesačnú rentu priemerne okolo 1 800 dolárov - v závislosti od počtu detí a ich veku. Navyše deti požiarnikov, policajtov či pracovníkov záchrannej služby, ktorí zahynuli, budú prednostne prijímať na univerzity a odpustia im školné v celej výške. Samozrejme, to je len starostlivosť štátu, pozostalí dostávajú odškodné aj od súkromných poisťovní, kde boli obete poistené. "Je to adekvátne, ale doteraz som nevedel, že tie sumy sú také vysoké," povedal pre Pravdu Edwards, policajt zo 17. okrsku so služobným číslom 644, ktorému sa podarilo vrátiť zo zásahu v Svetovom obchodnom centre. "Nikto nenahradí stratu toho najbližšieho, je však dobré vedieť, že keď sa mne stane niečo podobné ako mojim kolegom, moji príbuzní nebudú hladovať," dodáva. Sú vinní iba teroristi? Hoci aj včerajšia ranná spomienka na obete pri ruinách Svetového obchodného centra demonštrovala jednotu Newyorčanov, ich jednota sa končí pri konštatovaní, že to, čo sa tu stalo pred mesiacom, bola odsúdeniahodná zákerná teroristická akcia. Nie všetci sa však zhodnú na tom, kto nesie vinu či spoluvinu za samovražedný teroristický útok z 11. septembra. Názor, podporovaný masívnou mediálnou kampaňou, podľa ktorého vinu za útok nesú výlučne militantní islamisti, je skutočne väčšinový. No najmä z akademických kruhov sa už začína šíriť požiadavka, aby aj Spojené štáty preskúmali svoju zahraničnú politiku. Úvahy, že za útok je zodpovedná práve americká zahraničná politika, jednostranná podpora Izraela a snaha zabezpečiť si prístup k lacnej rope sú veľmi populárne najmä na newyorských univerzitách. Ak sa však takéto stanoviská dostanú na verejnosť, hrozí výbuch hnevu. Tak sa stalo aj na diskusnom fóre, ktoré pred týždňom zorganizovala City University of New York. Tá vyzvala profesorov, aby sa zamysleli nad príčinami teroru - a tí prišli k záverom, ktoré kancelára univerzity Matthewa Goldsteina prinútili tento týždeň vydať vyhlásenie, v ktorom sa za názory svojich profesorov ospravedlňuje. Niektorí profesori - ich prirodzeným lídrom je profesor Walter Daum - totiž vyslovili názor, že "konečnú zodpovednosť za útoky treba hľadať u amerických politikov" a "bin Ládina stvorila, ozbrojovala a podporovala vláda USA..." Keď výsledky z tohto diskusného fóra zverejnil bulvárny a veľmi populárny denník New York Post, mnohí čitatelia reagovali mimoriadne pobúrene. Ich reakcie vystihuje názor Newyorčana Rogera Barnetta. Ten žiadal, aby "tieto ultraliberálne univerzity boli okamžite zatvorené a z peňazí, ktoré sa takto ušetria, nech sa financuje odpratávanie ruín obchodného centra". Po ospravedlňujúcom vyhlásení kancelára univerzity sa situácia síce upokojila, je však pravdepodobné, že sa tak stalo iba na krátky čas. Keď sa totiž človek prejde napríklad po areáli Columbia University, hneď si všimne, že študentov a profesorov najviac priťahujú stánky hneď niekoľkých pacifistických skupín, ktoré žiadajú okamžité zastavenie vojny a zmenu zahraničnej politiky USA. Odpor proti vojne vo Vietname sa kedysi začal tiež na univerzitách... Doktor Gudirpa ošetruje obete teroru na ulici Sobota, Brooklyn, roh ulíc Graham Avenue a Cook Street. "Dobrý deň, som doktor Gudirpa. Za dva doláriky vám odmeriam tlak, teraz po tej katastrofe vám určite stúpol, ide o posttraumatický šok," snaží sa ma na ulici hlboko odbornou terminológiou zlanáriť do svojej ordinácie černoch, ktorého by som za doktora veru nepovažoval. Namiesto bieleho plášťa sivé tepláky, prístroj na meranie krvného tlaku pripomína skôr tlakomer na kyslíkových či iných plynových bombách. Doktor Gudirpa vyšetruje svojich pacientov na stoličke na chodníku, hneď vedľa rušnej cesty a len kúsok od hluku trhoviska. Graham Avenue, inak nazývaná aj Avenue of Puerto Rico, je ulica, na ktorej si prisťahovalci zarábajú nielen predajom ovocia a zeleniny - na zemi sú na predaj cédečká, pornokazety a kde-tu vám ktosi pošepne aj "smoke", čím vám chce naznačiť, že keby ste chceli, tak sa nájde aj nejaká tá droga. Je pravda, že doktor Gudirpa, ktorého pacientmi sú väčšinou prisťahovalci bez zdravotného poistenia, oproti ostatným obchodníkom príliš neprosperuje. Medicína, to je ťažký chlebíček, tvrdí. Sám však priznáva, že po páde dvojičiek si ekonomicky polepšil. Za hodinku, čo ho pozorujem, však vyšetrí troch pacientov - všetko zaiste obete posttraumatického šoku, zarobí šesť dolárov, čím dosahuje hodinovú mzdu vysoko nad priemer mzdy skutočných lekárov u nás... Doktor Gudirpa však nie je jediný, kto si po páde dvojičiek zlepšil ekonomickú situáciu. "Máme vypredané na tri mesiace dopredu," odpovedá na moju otázku, či majú plynové masky, šéf obchodu Armádne a námorné doplnky na 42. ulici. Jedna maska stojí od 20 do 200 dolárov. "Keď si ju nasadíte až potom, ako sa dozviete, že bola použitá chemická zbraň, je už zvyčajne neskoro. To by ste ju museli mať v čase začatia útoku, ale keďže niektoré plyny nemajú špecifický zápach, ani neviete, že boli použité," hovorí Sandra Mullinová, hovorkyňa zdravotného oddelenia mesta New Yorku. Napriek tomu je však nemožné zohnať v New Yorku plynovú masku - vypredané nemajú už iba dodávatelia na internetových stránkach, ktorí ju predávajú v súčasnosti niekoľkokrát drahšie, ako je jej pôvodná cena. Vyšší predaj vykazujú aj majitelia obchodov s náboženskou literatúrou. Podľa časopisu Newsweek za tri týždne po tragédii vzrástol predaj Biblie o 27 percent, knihy o islame sú vypredané celkom. Boom zažívajú aj majitelia videopožičovní, Američania namiesto svojej tradičnej zábavy - cestovania - sedia radšej doma a pozerajú videofilmy. Trhákom je Nostradamus... Láskou proti teroru Ak som mal kedy vôbec čo rád na New Yorku, tak to bola mestská štvrť Soho. Umelci, voľnomyšlienkári, kvetinová "stárež" a knihy. Nielen v Soho, ale najmä tu je dobrým zvykom vyraziť do práce, do metra spoločne s obľúbeným autorom a cez jeho riadky zabudnúť na stres reality a šeď každodenného života. Tu v metre číta každý. Alebo čítal? Práve rapídny úbytok kníh v rukách cestujúcich a napäté pohľady boli dnes jediným, ale neklamným znamením, že sa čosi deje. Nie, Newyorčania nie sú po útokoch na Afganistan hysterickí, dávajú si však pozor. Podľa prieskumov verejnej mienky až 72 percent obyvateľov Big Apple priznalo, že práve v metre sú ostražitejší, než boli kedysi. Až 65 percent Newyorčanov sa podľa časopisu Times domnieva, že po začiatku operácie v Afganistane je pravdepodobnosť ďalšieho teroristického útoku v Spojených štátoch vyššia. "Áno, ľudia to vedia, nie je im to jedno, ale už sa s tým zmierili," hovorí Roman Matuška z moravskej Strážnice, ktorý prvý týždeň pomáhal Americkému Červenému krížu pri odstraňovaní ruín WTC. "Napriek hrozbe teroru tam na ruinách by si len ťažko hľadal niekoho, kto by nechcel spravodlivosť, teda vojenskú odvetu," priblížil nám reakcie svojich spolupracovníkov. Až 56 percent Američanov si pritom myslí, že útok na Afganistan prinesie nakoniec Spojeným štátom bezpodmienečné víťazstvo. A ako čelia Američania hrozbám teroru okrem zvýšenej ostražitosti? Boom zažívajú najmä realitné kancelárie ponúkajúce stavebné pozemky vo vnútrozemí USA, najmä v Nevade. Veľa Newyorčanov sa však zatiaľ rozhodlo len pre zdvorilostnú návštevu svojich príbuzných na vidieku. Veria, že sa život vráti do normálu. "Zatiaľ je teror z 11. septembra niečo ako živelná pohroma," hovorí Richard Betts, šéf Inštitútu pre štúdium vojny a mieru v New Yorku. "Ak sa 11. september nezopakuje, ľudia si v duchu povedia, šťastie, že som tam nebol - a vrátia sa do normálu," dodáva. "Ak však príde k ďalším teroristickým akciám, a ja sa obávam, že príde, bude ich správanie menej odhadnuteľné," tvrdí. Zatiaľ Američania reagujú ukážkovo vzorne. Okrem sedemnástich percent, ktorí si kúpili alebo uvažujú o nákupe plynovej masky, nebadať žiadne známky paniky. Vyše 30 percent obyvateľov USA si kúpilo väčšie zásoby pitnej vody a potravín, 25 percent si zaobstaralo vakcíny proti možným biologickým zbraniam. "Zmenilo sa však predovšetkým správanie človeka k človeku," hovorí Roman Matuška. "Doteraz bol New York mestom odcudzenia, dnes tu cítiť normálne ľudské teplo," dodáva. Áno, suverénne najvyššie percento, vyše troch štvrtín obyvateľstva USA zareagovalo na teror najkrajším možným spôsobom - láskou. Povedali svojim blížnym to jednoduché, ale čarovné "ľúbim ťa". Možno práve renesancia lásky človeka k človeku je dôvodom veriť, že Američania nakoniec nenávisť militantných vyznávačov Alahovej viery porazia. Mongoli zaútočili v Nevade na Anjelov pekla Bikeri sú v Amerike povestní ako ľudia, u ktorých sila stroja občas predstihuje mozgovú kapacitu vodiča. Túto povesť potvrdila časť z nich aj v sobotu v nevadskom mestečku Laughlin počas zrazu motocyklistov. Člen juhokalifornského motocyklového gangu nazývaného Mongoli začal bitku s chlapíkom od konkurenčných losangeleských Anjelov pekla. Ostatní príslušníci gangu sa nenechali dlho prosiť, tasili revolvery a v kasíne sa strhla prestrelka. Výsledok? Dve mŕtvoly v kasíne, trinásť ťažko zranených v nemocniciach - a prestrelka medzi chlapíkmi na motocykloch na území celej Nevady, ktorej padol za obeť ďalší biker. Návštevníci kasína, poväčšine seriózni biznismeni z Kalifornie, ktorí si do hriešnej Nevady chodia cez víkendy vyventilovať kancelársky stres, hovoria pritom ešte o šťastí. Polícia zakročila v priebehu dvoch minút, všetci návštevníci kasína museli okamžite k zemi, tí, čo neposlúchli, schytali nekompromisnú preventívnu guľku do nôh. "Áno, museli sme adekvátne zasiahnuť, myslím si, že každý to chápe," uviedol poručík Vincent Canito z miestnej polície, ktorý riadil zásah. "Zadržali sme sto ľudí, množstvo zbraní, mačiet a domácky vyrobených zbraní, keby sme boli miernejší, tragédia je väčšia," dodáva. Mongoli sú však v každom prípade našincovi bližší. v ich farbách sa počas divokých čias preháňal aj dnešný guvernér Minnesoty slovenského pôvodu Jesse Ventura. Elianova sága rozdelila Miami Malý Elián Gonzáles prežil potopenie sa bárky kubánskych emigrantov. Nalodil sa na ňu so svojou matkou, ktorá otcovi dieťaťa zabudla povedať, že s ním chce emigrovať do USA. Matka katastrofu neprežila. Otec z Kuby bojoval za právo na návrat svojho syna na Kubu a svoj boj- vďaka spravodlivosti Clintonovej administratívy a citlivosti ministerky spravodlivosti Janet Reno - nakoniec vyhral. Táto reportáž však bola napísaná v čase, keď ešte nič nebolo rozhodnuté a Elián sa nachádzal v opatere svojich kubánskych príbuzných na Miami. Tí so zaťatosťou hraničiacou so šialenosťou bojovali o právo ponechať si ho a nemusieť ho vrátiť "bezcitnému" otcovi a "čarodejníkmi posadnutému" Castrovi. "Malý Elianko mi často hovoril - áno, na lodi sa mi vždy z času na čas zjavila táto teta, a vždy, keď som sa potápal, priplával ku mne veľký biely delfín, aby mi pomohol," tvrdí Teresa Bonnin, ktorá je presvedčená, že Eliana Gonzaleza zachránil z vôd oceánu zázrak, a že teta, ktorá sa údajne Elianovi zjavovala bola Panna Mária. Castro vraj pod vplyvom čarodejníkov Asi päťdesiatročná američanka kubánskeho pôvodu chodí na Secont Street v kubánskej štvrti Miami v Little Havana už niekoľko mesiacov takmer každý deň. "Kým Elianka neuniesli," donna Bonnin naráža na policajnú akciu vrátenia syna otcovi, "bola som s ním každý deň a Elianko mi často hovoril, že sa nechce vrátiť na Kubu. Veď to nie je možné, aby ho znovu vrátili naspäť do toho komunizmu. Vy to musíte pochopiť, veď ste z Československa, u vás to bolo tiež," hovorí už takmer s plačom. Donna Bonnin nie je jedinou fanatickou zástankyňou Elianových miamských príbuzných a príbeh o Panne Márii na lodi či o delfínovi zachraňujúcom topiaceho sa Eliana z vôd oceánu sú iba čriepky z mozaiky veľkej ságy, ktorá sa pomaly ale iste začína v Little Havana rodiť. Ďalšími kapitolami Elianovej odysey je napríklad príhoda, prečo Castro tak nalieha na návrat malého Eliana späť na Kubu. "To mu poradili jeho radcovia, on je pod vplyvom akýchsi kmeňových čarodejníkov, ktorí sa zaoberajú woodoo. Tí mu vyveštili, že ak sa Elian nevráti domov, on do roka stratí svoju politickú moc," tvrdí donna Bonnin. Ako šľahačku na tortu svojej informovanosti pridáva "niečo tajné": "Viete, Castro sľúbil otcovi dobrú prácu a nové auto, keď sa vráti s Elianom na Kubu. Ale keď prídu, po pol roku im to aj tak zoberie," vie svoje donna Bonnin... My Kubánci sme jedna veľká rodina Elianovi príbuzní dom po policajnom zásahu opustili, lebo sa domnievajú, že by sa mohol každú chvíľu zrútiť. Žalujú políciu za to, že svojim brutálnym útokom narušili statiku domu. Budova domu je však na prvý pohľad úplne nepoškodená - jediné, čo sa začína nahýňať, je plot okolo domu, aj to však iba od plagátov, krížikov a macíkov, ktoré exiloví Kubánci Elianovi zavesili na plot, aby sa mal s čím hrať, keď sa vráti. Elianove niekdajšie bydlisko tak pripomína pútnicke miesto. Neuplynie päť minút, aby sa tu nezastavilo aspoň jedno auto. k šoférovi sa vždy náhli jedna z troch seňorít, ktoré tu sedia napriek tridsaťstupňovej horúčave celý boží deň. Vodiča požiadajú o podpis na petíciu žiadajúcu impeachment Clintona a jeho ministerky spravodlivosti. Kubánsky exil sa kauzou Lewinská zjavne inšpiroval. "My Kubánci sme jedna veľký rodina," tvrdí mi jedna z motorizovaných "pútničiek", keď sa jej pýtam, prečo merala cestu do Miami až z vidieckeho mestečka, ktoré je od floridskej metropoly vzdialené takmer 80 míl. Táto veta je aj zároveň jedinou vokabulárnou konštrukciou, ktorú vie dať po anglicky dokopy. "Non hablo ingles," odpovedá mi na ďalšie otázky. Po talinsky sa dozvedám aspoň toľko, že tu na Miami žije už 41 rokov. "Mám ti rozbiť kameru?" pribehol ku mne počas spracovávania reportáže asi 16-ročný výrastok. Až keď som mu vysvetlil, že nie som americký novinár, začal mi rozprávať, ako vlastným telom bránil polícii pri vstupe do Elianovho domu onu osudnú noc. Nepáči sa mu, že polícia použila proti nemu násilie. "Áno, my sme sa tu modlili a ony tými samopalmi mierili aj na nás," pridáva sa donna Bonnin, ktorá sa stala mojou samozvanou agilnou sprievodkyňou. Dokonca telefonuje aj Elianovým príbuzným, aby mi vybavila rozhovor. Samozrejme, nevybaví, Elianovi príbuzní sú údajne pod vplyvom veľkej depresie. Neskôr z nej výjde, že dôvodom neochoty Elianových miamských príbuzných prísť poskytnúť rozhovor, nie je tak tá depresia ako skôr rada ich rodinného právnika, aby nehovorili pred médiami. Média totiž údajne nemajú kubánsku menšinu na Miami radi a prekrútia všetko, čo povedia. Skutočne, v niektorých médiach, dokonca už aj v miestnom inokedy prokubánsky naladenom Miami Herald, sú články, z ktorých je badať, že niektorým novinárom lezie už kubánska menšina hore krkom. Médiá však v tomto prípade len verne odrážajú stav v miamskej spoločnosti. Sami proti všetkým a údajne všetci proti nim Kubánski emigranti si stihli na Miami poštvať proti sebe každého. Rodení bieli Američania v Miami už o kauze Elian nemôžu ani počuť. Kubánci si potom, ako uniesli Eliana vsugerovali, že išlo o akt nenávisti Američanov proti nim a usporiadali niekoľko agresívnych protestných pochodov ulicami Miami. Nenávistné heslá proti Američanom lietali vzduchom, éterom sa zas šírili slová Raula Martineza, starostu juhofloridského mestečka Hialeah a jedného z najagresívnejších vodcov kubánskeho exilu. "Chcú nás vrátiť na farmy, na banánové plantáže, aby mohli po nás šliapať," vysvetľoval Martinez na jednej z množstva miamských rozhlasových staníc akt vrátenia Eliana otcovi. Kubáncov nabádal, aby si založili vlastnú kubánsku politickú stranu, lebo inak budú "americkými rasistami stále utláčaní". O pošliapávaní práv Kubáncov na Floride nemôže byť pritom ani reči. Kubánsky exil a rasizmus Kubánsky exil drží neuveriteľne spolu. Za vyše 40 rokov od emigrácie do USA a usadení sa poväčšinou na Floride, si Kubánci vydobyli také postavenie, o akom sa iným menšinám nemôže ani len snívať. v Miami už niet pomaly vplyvného úradu, kde by nesedel Kubánec. z vlastných skúseností viem, že kubánsky exil sa považuje za neotrasiteľné morálne a duchovné autority vyžadujúc si bezhraničný obdiv a úctu, pričom pod plastikom hrdého bitia sa do pŕs a skandovania proticastrovských hesiel, sa ukrývajú prázdne nacionalistické frázy, podopreté často korupciou a pripravovaním si pozicií na získanie politickej moci po pocastrovskej Kube. A rasizmus? Áno, existuje, ale ten zatiaľ šíria hlavne samotní Kubánci. Joe Carollo, starosta Miami, ktorí sa často stáva len figúrkou pohybovanou mocnou exilovou kubánskou lobby, za necelý mesiac od Elianovho vrátenia otcovi stihol prepustiť, respektíve preložiť na inú funkciu, dvoch vysokých policajných dôstojníkov - nekubáncov, ktorí sa podieľali na akcii odobrania Eliana miamským príbuzným. Vraj zhoda okolností, tvrdí Carollo. Takto vynovená miamská polícia si už snaží vyslúžiť obdiv miamského starostu a žiada odškodnenie vo výške 4 miliónov dolárov od federálnej vlády, "aby uhradila mimoriadne výdavky spojené s kauzou Elian Gonzalez a za pomoc federálnej polícii". Keď už nič iné, tak aspoň zarobiť... Fanatický nacionalizmus časti kubánskeho exilu je pritom podporovaný aj niektorými poslancami kongresu, ktorí sa na ňom snažia vytĺcť politický kapitál. Republikánsky poslanec Lincoln Diaz-Balart z Miami požiadal spolu so šestnástimi poslancami o prešetrenie legálnosti policajnej akcie, počas ktorej bol miamským príbuzným Elian odobratý. Miami - rozdelená metropola Pre zachovanie objektivity je treba dodať, že aj nekubánske menšiny premrštene reagovali na aktivitu kubánskych vodcov a usporiadali pochod na miamskú radnicu, aby banánovými šupkami a pokrikmi "banánová mafia" dali miamskému starostovi najavo, čo si myslia o jeho vyhláseniach na adresu nekubáncov na Miami a obzvlášť na dvoch policajných dôstojníkov, ktorí boli neskôr "zhodou okolností" prepustení zo svojich funkcií a premiestnení na iné miesta. Jedným z mála príkladov pokusu o navedenie zmieru v rozdelenej floridskej metropole je aktivita Toma Manosa, ktorý pochádza z írsko-gréckej rodiny. Tento obyvateľ Miami, inak povolaním právnik a otec dvoch detí, sa už nevládal pozerať na svoje rozdelené mesto a kúpil si za desať tisíc dolárov stranu v nedeľnom vydaní Heraldu, aby v inzeráte - otvorenom liste - kubáncom vysvetlil, že nie všetci bieli sú proti nim... Zatiaľ však nič nenasvedčuje tomu, že by Kubáncom na Miami tento list prišiel... Človek, najlepší priateľ psa"Jedného dňa som mu hodil loptu, on po nej skočil, skutočne mrštne, ale nechytil ho, len zavyl od bolesti. Pomohol som mu domov, myslel som si, že je to len niečo ako natiahnutý sval. Ale potom, keď po pol hodine nevládal zliezť u nás doma z postele, pochopil som, že je zle a šli sme okamžitě k veterinárovi."Až potiaľ sa pán Norman správal ako rozumný člověk. Potom sa však tento zamestnanec Svetovej banky vo Washingtone špecializujúci sa na ruskú ekonomiku a jej krízové situácie začal spoliehať len na svoje pocity. "Ve Virginii ho operovali, verili, že mu môžu pomôcť. Nešlo to. Radili mi, aby som ho nechal uspať. Bol som proti. Začal som rozmýšlať nad tým, ako to celé zariadiť, aby som s ním mohol žiť ja, ale aby bola znesiteľná aj pre neho. Som presvedčený, že všetky situácie majú svoje riešenia. Niektoré riešenia si vyžadujú len viac peňazí, ale riešiť sa dajú všetky. " Pán Norman ich vďaka svojmu zamestnaniu má. Ženu a rodinu- vraj tiež vďaka svojmu zamestnaniu- nie. a tak mohol bez problémov realizovať svoj liečebný program pre psa. Mimochodom pes sa volá Sunday, po jednej z nemeckých priatelkýň pána Normana, istej slečny Sonntagovej." Zariadil som mu neurologa, ktorý skúmal, či sa se mu to nezlepšuje. Mal aj svojho odborníka na akupunktúru a každú sobotu sme chodili aj päťdesiat kilometrov za Washington, kde je bazén, v ktorom v rámci rekonvalescencie plávu závodné kone. Plával s nimi. Stále však bez mojej pomoci nemohol chodiť." Po dvoch mesiacoch liečby sa pán Norman začal zmierovať s tým, že jeho pes asi nikdy už behať nebude. Potom mu však jeden jeho známy porozprával o výrobcovi vozíčkov pre ochrnuté zvieratá v Iowe. Sunday sa stal hrdým majiteľom jedného z nich. "Nevedel som, čo to spraví. Bál som sa, že zabudol už úplne chodiť, veď som ho dva mesiace všade len prenášal. Ale keď som mu potom ten vozíček namontoval, behal ako blázon. Strašne sa tešil. To bol moment keď som sa definitívne rozhodol, že ho uspať nedám. Tento pes síce stratil svoje nohy, ale svoju dušu a radosť zo života si zachoval. Preto malo zmysel, aby zostal žiť." Od tej chvíle sa život Sonntaga začal podobať vo všetkom na čas pred úrazom. "Chcel som, aby sa necítil handicapovaný. Spísal som všetky činnosti, ktoré sme robili predtým. Bolo ich asi páťdesiat. Chodí so mnou nakupovat, beháme na bežkách, ideme na motokros, a raz ročne zájdeme spolu aj na slavnostný dobročinný koncert pre opustené psy do Capitol vo Washingtone. Ten pes musí mať pocit, že žije normálny život." To sa však už nedá povedať o pánovi Normanovi. Ten musel prerobiť celý svoj byt tak, aby mal pes čo najmenej prekážok v ňom. Znamenalo to odtsrániť prahy, vymontovať dvere, zredukovať počet políc s knihami. Pán Norman rezervoval jednu zo svojich troch izieb pre Sundaya. Slúži zároveń aj ako pracovňa- pán Norman si tam preniesol počítač, aby bol aj pri príci so svojim psom, chce s ním tráviť čo najviac spoločného času. Sunday zas do izby dostal svoj vlastný gauč, svoje hračky no a- americkú zástavu. Jesť však musí Sunday v kuchyni. "Žiadne raňajky do postele. Dbám na to, aby aspoň trikrát denne, vždy pri jedle- dávam mu jesť trikrát denne, aby bol silný- musel stáť na vlastných. Potom ho masírujem, veď, keby sa raz stal zázrak, aby jeho svaly boli pripavené." Zázrak sa však zatiaľ nestal. a tak pán Norman prenáša svojho psa po byte, držiac a nesúc mu zadné nohy, von sa Sunday zas vyberie vždy so svojím vozíčkom. Prichádza práve čas prechádzky a tak pán Norman začína s montážou vozíčka "Tak pôjdeme von. Toto je časť, ktorej sa ľudia boja najviac. Ale je to ľahké, treba sa to len naučiť. Teto remienok na vozíčku je niečo ako bezpečnostný pás, musím mu ho pripevniť, lebo niekedy, behá tak rýchlo, že by sa mohol prevrátiť a poraniť sa." Za asi päť minút má Sunday už svoj vozík- náhradné nohy- na sebe. "A môžeme ísť.Susedia si už zvykli." Pán Norman privoláva ten väčší z výťahov, Sunday sa do neho pohodlne zmestí, evidentne je už na prechádzku nažhavený. Po chvilke bláznenia sa na lúke sa ideme s pánom Normanom a Sundayom prejsť po rušných uliciach Washingtonu. ......Pes budí pozornosť okoloidúcích, Sunday si to však zjavne nevšíma. Zdá sa, že o svojom postihnutí skutočne ani nevie. Pánovi Normanovi sa tak za enormného úsilia podarilo skutočne vrátiť svojho psa do normálneho, plnohodnotného života. "Ten pes verí, že môže skutočne chodiť. On si vôbec neuvedomuje, že je postihnutý. On verí, že žije normálnym psím životom, nijak netrpí. To bol zmysel toho, prečo som to robil." Pán Norman nie je členom Slobody zvierat ani žiadbej inej obdobnej organizácie. Pán Norman je Človek, najlepší priateľ svojho psa. Cirkev truckerov"Všetci truckeri, ktorí majú záujem zúčastniť sa na bohoslužbe, nech prídu o desiatej do kaplnky vedľa parkoviska. Máme tu kávu, malinovky, občerstvenie pre vaše telo I pre vašeho ducha, ste srdečne vítaní" tieto slová znejú jedálenskou sálou obrovskej čerpacej stanice na diaľnici I- 95, takmer v strede cesty medzi Washingtonom a New Yorkom. Je nedeľa, čosi po desiatej, na pumpe je asi 20 kamiónov. "Som zvedavý, koľko ich príde dnes, minule tu boli len traja," nervózne si šúcha ruky Patrick, miestny farár, ktorý má kaplnku na tejto čerpacej stanici na starosti. Apropos kaplnka- ak si pod týmto pojmom predstavujete niečo murované s vežičkou a zlatým krížom na kupole, ste vedľa.Amerika je krajinou tisícich možností - a tisícich cirkví- takže sa nedivte. Truck chappel- starý, vyslúžilý kamión neďaleko stojanov s naftou, ktorej vôňa alebo smrad- ako chcete- nahrádza v kaplnke tradičnú vôňu cirkevného tymiánu je miestom služieb božích pre amerických obyvateľov ciest. Truckeri, alebo šoféri kamiónov, lebo o nich je reč, v Amerike väčšinou nemajú stále "kamenné" bydlisko. Ich domovom je kamión, kúpený na splátky, v ňom žijú, pracujú a často aj umierajú. Na dom jednoducho nie sú peniaze, splátky sú vysoké, konkurencia tiež, treba byť stále na ceste. "Občas prídu pochybnosti, rozmýšľate o zmysle života, neviete, prečo to celé vlastne robíte, nenávidíte bradaté vtipy kolegov, proste stane sa, že ste unavený, už sa vám nič nechce a hlavne- ste sám. Vtedy je truck chappel mojou záchranou, tú cítim akúsi hĺbku, ktorú občas potrebujem," tvrdí asi tridsaťpäťročný Nick, ktorý ako prvý zareagoval na výzvu a prišiel do kaplnky. Je na ceste z Floridy do New Yorku, jeho nákladom sú tentokrát potraviny. "Som veriaci, ale nemal by som čas hľadať kostol v meste, parkovať kamiónom niekde medzi mrakodrapmi, naozaj nie. Toto je pre mňa ideálne,"pochvaľuje si a vyťahuje z ošúchaného ruksačiku bibliu. Patrick sa s ním dáva do reči, pýta sa ho na cieľ cesty, jeho životné osudy, taký malý, trošku povrchný uvítací rozhovor.Vtom zazvoní telefón. Patrick zvážnie. "Už aj idem, ohláste prosím, že omša bude o hodinu neskôr." Volala práve pracovníčka pumpy, že na vedľajšej čerpacej stanici dostal jeden zo šoférov infarkt a rád by hovoril s kňazom. Jeho stav je vraj vážny. Ideme s Patrickom na asi míľu vzdialenú pumpu, ktorá je na opačnej strane diaľnice. Prichádzame neskoro, chorého práve odváža sanitka. Patrick sa ubezpečí, že v nemocnici, kam šoféra odvážajú, je aj farár a tak sa vraciame na "základňu". "Stáva sa to, šoféri preceňujú svoje sily v snahe spraviť čo najväčší kšeft pracujú niekoľko dní a nocí v kuse, takto to potom končí. Minule mi rozprával jeden trucker, že jeho kolega umrel priamo za volantom, ledva to stihol odparkovať do odstavného pruhu, zabrzdil kamión, chytil sa za srdce a bolo po ňom." Sám Patrick nechce hovoriť o tom, prečo nechal šoférsky chlebíček a dal sa na kázanie slova božieho. Jeho reči o tom, že sa cíti povolaný vyznievajú dosť naprázdno- ako šofér urobil ročne 40- 60 tisíc dolárov, teraz si príde horko- ťažko na 25 tisíc. "Žijem z milodarov, ale stačí mi to," tvrdí za obdivných pohľadov svojej ženy, ktorá medzitým prišla pomôcť svojmu mužovi s prípravami na bohoslužbu. Možno túžba po rodine, získať si týmto spôsobom ženu, ktorá ho "žerie" pohľadom alá zachránila som zblúdenú ovečku, alebo nejaká choroba, či celkom pochopiteľná nechuť žiť stále na cestách ? Nedozviem sa to. "Ja som na tieto kaplnky ako šofér chodil pravidelne a vždy som cítil akýsi hlas, ktorý mi hovoril, raz by si to mal robiť aj ty," tvrdí Patrick. Opäť berie do rúk mikrofón, posúva začiatok omše na jedenástu. "Medzitým prichádza ďalší duchovný, asi 60 ročný Howard. U neho je to jasné. "Mám tri infarkty za sebou, som na dôchodku, celý život som robil šoféra, som veriaci, tak som si povedal, takto splatíš to, čo si po tie roky na cestách dostával." Dozvedám sa od neho, že tak on ako I jeho kolega sú zamestnancami organizácie Truckstop Ministries. Založili ju v roku 1981 ľudia, ktorým záležalo na tom, aby sa aj medzi truckermi hlásalo slovo božie. "Ešte v roku 1989 sme mali len päť kaplniek v štyroch amerických štátoch, teraz ich máme 25 v 18 štátoch, počet našich členov sa odhaduje na 3000" hovorí s hrdosťou v hlase. Organizácia má medzinárodnú pôsobnosť, dva božie stánky sú na cestách v Rusku. Truckstop ministries nepatrí žiadnej oficiálnej cirkvi, je však viacerými z nich podporovaná. Peniaze, ktoré nazbiera, využíva na rozmiestnenie starých vyradených návesov, kupuje sa z nich zariadenie kaplnky, stoličky, aparatúra, tlačia sa nábožné brožúrky. Raz za čas, vždy keď sa stavia nová kaplnka sa vyhlási na tej- ktorej pumpe brigáda a šoféri pomáhajú s prenášaním vecí, ale aj s maľovaním citátov z biblie na stenu truckov- stánkov božích. "Ide nám o to, upevňovať vieru, hlásať slovo božie medzi tými, ktorí by sa inak k nemu nedostali," tak znie zmysluplný výber z Howardovej slovnej spŕšky o kráľovstve božom, Ježišovom posolstve a ceste života, z ktorého vysvitá, že páter Howard je tak trochu fanatik. O svojom náboženskom vzdelaní, ktoré absolvoval predtým, než začal kázať, už tak zoširoka nehovorí." Mali sme šesťmesačný kurz, učili sme sa teóriu a chodili sme medzi potrebných do domovov dôchodcov, ale aj do väzníc"- to je všetko, čo sa mi z neho a jeho kolegu podarí vytiahnuť. No a ešte, že Howard je medzi truckermi výnimkou- má rodinu a desať detí. Blíži sa jedenásta hodina a ja tuším, že sa stanem svedkom, ako dvaja farári budú držať omšu pre jedného truckera. Nick už netrpezlivo listuje v biblii, hodinový odklad mu zjavne do jeho cestovného rozvrhu nesedí. "Nikdy to nezrušia, to nemôžu," šepká mi s preduchovnelým pohľadom Patrickova žena. Jeho kolega medzitým totiž už začína omšu. 15 stoličiek vo vnútri úzkeho kamiónového návesu zíva prázdnotou. Patrick si rozkladá aparatúru, vedľa reprákov stavia na stôl kríž, do rúk berie mikrofón. "Bože ďakujeme Ti, že si nám umožnil takto sa tu zísť a chváliť Ťa," začína omšu a po pár slovách po ktorých sa dozviem, že chcel spáchať v roku 1998 samovraždu a zachránil ho Ježiš púšťa kazetu s pesničkami typu- Ty si ma sa ma dotkol, ty si ma zachránil, my Ťa chceme oslavovať. Neviem, či je to zámer, ale spev na kazete je tichý, ostro kontrastuje s hlasnou hudbou. Patrick tento deficit vyrovnáva- mimikou za ktorú by sa nemusel hanbiť Karel Gott a hlasom, ktorý by zlatého slávika určite vyhral keby sa hodnotila jeho sila, sa snaží triafať do rytmu nábožných piesní. Jeho žena sa na neho zbožne pozerá, kolega Greg robí čo môže, aby sa mu nejak vyrovnal. Trucker Nick je trošku zmätený, texty mu robia evidentne problém, asi sú v každej truck chappel rozdielne. Patrick však každý refrén opakuje minimálne štyrikrát, takže aj Nick sa dostáva postupne do tempa. Po dvadsiatich minútach božích chorálov, medzi ktorými vstúpil do kaplnky ďalší trucker aj so svojím asi dvanásťročným synom, preberá opraty bohoslužby Howard. Začínam chápať rozdelenbie úloh- Patrick mal evidentne na starosti spev, Howard je tu na hlásanie božieho slova. Začína ako skúsený psychológ. Prihovára sa svojim- teraz už trom- ovečkám, snaží sa nadviazať s nimi dialóg. "Kade vedie tvoja cesta, synu,"pýta sa novoprišelca, asi tridsaťročného černocha v krátkych nohaviciach a zelenom tričku. Potom, čo sa dozvie cieľ jeho cesty, ho nezabudne pochváliť za to, že priviedol aj svojho syna- lebo deti sú Ježišovými vyvolencami- sa Howard zahĺbi do citátu z Písma. Ide o známu story, pri ktorej Ježiš vyhnal kupcov z chrámu. Howard dosť netrpezlivo číta text z biblie, keď ho odmelie, prechádza na jeho interpretáciu. Tá mu spôsobuje očividne viac potešenia. Snaží sa napasovať biblický príbeh na súčasnosť. Amerikou práve v čase písania tejto reportáže otriasol príbeh internetového burzového makléra, ktorý po finančnom krachu zabil svoje dve deti, ženu a potom aj niekoľko zamestnancov finančnej spoločnosti, prostredníctvom ktorej svoje burzové obchody uskutočňoval. "Ten .... si urobil z tých .....peňazí modlu, nepochopil, že najväčším bohatstvom sú rodina a deti," hrmáca Howard a vzduchom občas preletia slová ako fucker, shit a ďalšie pre mňa občas aj nezrozumiteľné nadávky. Howard sa dostáva do tranzu, svoj výklad dopĺňa údermi nahnevanou päsťou do steny kamiónu. Škoda, zabudol som sa spýtať, či tie infarkty dostal za volantom, alebo už počas svojej misijnej činnosti. Mám tak trochu strach, sedím v zadnej časti kamiónu a rozmýšľam, čo spravím, keď sa Howard zo stavu tranzu dostane do nejakého suicídneho spasiteľského amoku a rozhodne sa zobrať si ma so sebou do kráľovstva nebeského. Nie všetky cirkvi sú v Amerike normálne... Pozerám po ostatných účastníkoch omše- Nick je opäť trošku zarazený, černoch sa na Howarda pozerá chápavými očami, jeho syn sa evidentne dobre baví. Patrick chápavo pokyvuje hlavou, občas zamrmle formulku o božom odpustení- jeho žena ho žerie pohľadom. Naozaj mám strach. Chvalabohu, Howardovi dochádza dych a prechádza na svoj životopis. Dozvedám sa, že všetkých jeho desať detí je veriacich- ozaj prečo nie sú na omši?- že jeho žena si ho zobrala, keď už mal deväť detí a že je to asi svätica. s tým súhlasím, žiť s fanatikom vyžaduje iste nemalú dávku viery v predurčenosť života a hlavne v posmrtný raj... Howard, už zjavne ukľudnený, opúšťa ideovú časť omše a prejde na materiálnu oblasť-poprosí truckerov o milodary. Patrickova žena rozdá obálky, Nick aj černoch vkladajú do nich desať repsektíve dvadsať dolárov. Ja nemusím. Opraty preberá zase Patrick a Howard sa unavene, s výrazom dobre vykonanej práce snaži sekundovať mu pri oslavných choráloch. Jedenie oplátok a baránok boží sa nekoná, na to nemajú "duchovní" z absolvovaného kurzu asi kvalifikáciu a ani by to do tejto neformálnej atmosféry nezapadlo. Záver asi hodinovej session tvorí modlenie otčenáša. Úplne nakoniec sa Patrick chytí za ruky s truckerom černochom a jeho synom- Nick už zdrhol- a spolu sa so sklopenými hlavami modlia improvizované vďakyvzdávanie, ktorého autorom je asi Patrick, ostatní len s ťažkosťami opakujú jeho slová. Trucker- černoch si ešte vypýta pre syna niečo proti teplote, Patrick mu podáva nejaké lieky z lekárničky a vysvetľuje mi, že aj toto je jedným z poslaní truck chappel. Chce sa mi poznamenať niečo ironické na tému, že je to asi to jediné zmysluplné, ale Patrickova manželka ma odzbrojuje kávou a malinovkou, ktorú podáva všetkým zúčastneným. Aj ona sa musí realizovať. Pravda, nezabúda sa pritom zbožne pozerať na svojho muža. Obaja duchovní sa ešte rozplývajú nad svojou prácou, syn truckera-černocha mi na mikrofón hovorí, že takáto omša ho baví viac než tie v kostoloch. Už sa balím na odchod, keď ma Patrick prosí, aby som mu zaslal kópiu videokazety: " Som zvedavý, ako to bude vyzerať, dúfam, že sme boli dosť mediálni..." Amen. Koniec emigrantskej odyseyV pondelok do USA prileteli dvaja kubánski doktori - emigranti, ktorých cesta za politickým azylom pripomína modernú odyseu.Noris Pena Martinez, 25-ročná doktorka a jej 31-ročný kolega Leonel Cordova Rodriguez v apríli prileteli z Kuby do Zimbabwe v rámci priateľskej pomoci krajine, s ktorou má Castrova vláda - ako s jednou z mála - blízke vzťahy. Oboch lekárov však do Zimbabwe neťahala iba túžba po pomoci Castrovým politickým spriaznencom, ale predovšetkým väčšia možnosť úniku z Ostrova Slobody cez Zimbabwe. Krajinou ich voľby bola Kanada alebo USA a preto ešte v máji, krátko potom ako dorazili do zimbabwského Harare požiadali o azyl tak na kanadskej ako I na americkej ambasáde. Úradníci na oboch ambasádach im oznámili, že najprv musia absolvovať hearing na UNHCR v Zimbabwe, na medzinárodnej organizácii OSN pre utečencov. Obaja doktori si dohodli termín na 2 júna. Informácie o ich aktivitách vedúcich k získaniu politického azylu sa však dostali aj ku zimbabwským úradom, ktoré dané skutočnosti oznámili kubánskej vláde. v posledný májový deň sa potom nádejní emigranti nestačili čudovať- ich ubytovňu v Harare obkľúčili ozbrojené armádne jednotky a obaja doktori boli eskortovaní na imigračný úrad. Tam, v prítomnosti kubánskych diplomatov boli požiadaní, aby podpísali bližšie nešpecifikované dokumenty. Keď odmietli, boli eskortovaní na letisko a pod dozorom zimbabwskej ochranky boli nútení odlietieť do Johannesburgu. v Johannesburgu ich zimbabwská ochranka chcela "nalodiť" na let do Paríža. Obom doktorom sa však podarilo podstrčiť pracovníkom Air France lístoček s prosbou o pomomoc, na ktorom bolo napísané, že sú obeťami únosu. Air France potom celej kompánii nedovolilo nastúpiť do lietadla a prípad oznámilo polícii. Ochranka však ešte pred príchodom polície stihla prinútiť doktorov nastúpiť do lietadla smerom do Zimbabwe, kde sa obaja doktori ocitli za mrežami. Lístoček o únose však doktorom predsa len pomohol. O prípade sa od Air France dozvedeli juhoafrické média, v novinách sa objavili články, na základe ktorých sa o osud neúspešných emigrantov začala zaujímať nielen UNHCR, ale aj floridský poslanec amerického kongresu Lincoln Diaz Balart, ktorý napísal veľvyslancovi USA v Zimbabwe rozhorčený list o nedostatočnej podpore kubánskym emigrantom. Zimbabwské úrady vidiac, že sa kauza nedá ututlať, oznámili UNHCR a veľvyslanectvu USA adresu väzenia, v ktorom sa doktori nachádzali. Minulý týždeň podstúpili hearing vyslaného pracovníka imigračného úradu a následne im bol udelený štatút politických utečencov v USA. Nezodpovedanou zostáva otázka, kam vlastne chcel zimbabwský režim v spolupráci s kubánskymi úradmi doktorov dopraviť. Prečo ten let do Paríža, prečo nie priama linka do Havany? Americká bulvárna tlač má o senzáciu postarané. a tak sa množia dohady, že Castro predáva politicky nespoľahlivé živly na orgány niektorej z parížskych nemocníc či zaručené správy o tom, že kubánska tajná služba trénuje svojich agentov niekde v útrobách parížskeho metra systémom ako vo filme Nikita... Skutočnosť, že 31- ročný Rodriguez nechal v Havane ženu s tromi ďeťmi a že 25 - ročná Noris výzorom pripomína skôr modelku než upracovanú otrokyňu Hippokratovej prísahy pridávajú príbehu ešte aj jemné erotické korenie letnej prázdninovej romance. Smutný koniec slovenskej PocahontasVyšetrovanie skončilo, základná otázka zostáva. Tak sa dá v skratke zhrnúť tragédia Mileny Pitkovej, 22- ročnej au pairky, ktorej v connecticutskom Madisone nepovedal nikto inak ako Millie alebo Pocahontas. Dom na Hartford Avenue 58 sa stal poslednou zastávkou jej mladého života. Pritom sa zdalo, že jej životná trasa má ešte ďaleko od konečnej a že bude podstatne menej kľukatá a ťažká než sú životné trasy jej vrstovníčok. Millie odišla zo Slovenska ako 19-ročná dievčina, aby skúsila svet au pairiek vo Veľkej Británii. Dostala sa do rodiny 46-ročného inžiniera, ktorému dávala pozor na dve 9 a 12 -ročné deti. Tie ju čoskoro nevolali iba už "tetou kamarátkou", no doslovne ale o to viac než výstižne preložené "otcovou dievčenskou priateľkou". Medzi Millie a ...... to proste zaiskrilo. Až natoľko, že 46-ročný inžinier, ktorý sa mimochodom zotavoval z krachu svojho 15- ročného manželstva si ju zobral v septembri 98 so sebou do Ameriky, kde dostal ponuku pracovať pre jednu britskú firmu. Millie, ktorú tu už pre jej krásne dlhé vlasy začali volať Pocahontas, si našla robotu v Madison Coffee Shop, kde si ju zákazníci obľubili nielen kvôli jej indiánskemu výzoru, ale aj kvôli jej stále usmievavej tvári a milým slovám, ktoré mala pre nich vždy naporúdzi. Millie sa mala prečo aj usmievať- bola zaľúbená. Ale už nie do o 23 rokov staršieho......, ale do svojho rovesníka od susedov. a tu niekde sa začalo odvíjať posledné dejstvo drámy jej života. Lebo .......jej rozhodnutie opustiť ho nielenže neschvaľoval, čo by bolo ešte pochopiteľné, ale bral ho ako urážku jeho osobnej cti. Cítil to ako veľkú nespravodlivosť, že on, ktorý pre toto chudobné dievča zo Slovenska toľko urobil, je zrazu sám a opustený... Niečo v tomto zmysle sa muselo odohrávať v jeho hlave, keď ho 28- eho marca 1999 susedia videli sedieť s jeho bývalou láskou na pláži. Obsah ich rozhovoru je neznámy- dá sa však predpokladať, že Millie mu oznamovala definitívny koniec ich vzťahu a svoj zámer odísť na dlhší čas na Slovensko. Ešte stále však nič nenasvedčovalo, že by sa schyľovalo k tragédii. Jedna zo svedkýň, ktorá ich na pláži videla vo vyšetrovacom spise dokonca uviedla, že "pôsobili šťastným dojmom". Dojem to však bol klamný. ....... sa začal rodiť v hlave vražedný plán. O deň neskôr Millie, ktorá už bývala v dome svojej novej lásky, zavolal, aby mu zajtra, ešte naposledy, prišla postrážiť deti. Millie prisvedčila- čo sa ukázalo ako osudná chyba.v utorok sa o 35 minút popoludní na tiesňovom volaní 911 rozzvučal telefón, a službukonajúci policajt v slúchadle po dlhom tichu počul tieto slová"....ja, ja som ju musel zabiť..." Volajúcim nebol nik iný ako......a jeho obeťou bola mladá aupairka zo Slovenska. Vrah jej rozdrvil hlavu tromi údermi kladivom. "Dievčatá by mali chodiť sem do Ameriky za au pairky len cez nejakú oficiálnu agentúru," hovorí pre PRAVDU..... Paculák, konzul slovenskej ambasády v USA. Prípad Millie bol však špecifický a snáď jediná chyba, ktorú táto neskúsená dievčina urobila, spočívala v zlom odhade reakcií jej partnera. "Každý, kto sa cíti ohrozený, sa môže obrátiť nielen na miestnu políciu, ale aj na slovenskú ambasádu," hovorí slovenský konzul. Millie sa byť ohrozená necítila. Jej vrah sa zrejme však ohrozeným byť cíti lebo aj keď v štáte Connecticut mu elektrické kreslo nehrozí, je 60 rokov väzenia- najvyšší možný trest za vraždu prvého stupňa- pre 46 ročného inžiniera vlastne doživotím. a tak sa páchateľov obhajca pokúsil dosiahnuť, aby bol jeho čin preklasifikovaný na zabitie a keďže k nemu prišlo pod vplyvom " mimoriadnych emocionálnych turbulencií" páchateľ by nemal dostať ani tých dvadsať rokov, ktoré tu za zabitie hrozia, ale podľa obhajcu by mal byť prepustený na slobodu. Súd však ani "mimoriadne citové turbulencie" páchateľa neuznal za dostatočný dôvod, ktorý by ospravedlnil tri údery kladivom do hlavy mladej au-pairky a tak sa ...... bude musieť niekedy na jeseň tohto roku zodpovedať pred porotou nie za zabitie, ale za vraždu. Aj porota sa ho bude zrejme pýtať na tú otázku, ktorú nedokázal zodpovedať ani počas práve skončeného vyšetrovania: "Prečo musel 46 ročný chlap ten nerovný vzťah ukončiť vraždou dievčiny, ktorá mala život ešte pred sebou ?" NAMIESTO ZÁVERUalebočo je tam (pre mňa) dobré a čo mi nevyhovuje Pre Ameriku ako stvorený - ale napriek tomu by som tam žiť nevedel Napísať, čo je na Amerike dobré či zlé potom, čo tam prežijete necelé tri roky života ? Vynášať zovšeobecňujúce názory o krajine, ktorú aj tak vníma každý inak ? Snažiť sa každému človeku, tomu jedinečnému individuálnemu stavu duše, podsunúť svoje vlastné prežitky ? Súdiť ? Prečo a akým právom ? Jasné, že provokujem. Preto som už od troch rokov celý život- až na pár jedinečných a viac či menej krátkych úsekov, ktoré v porovnaní s mojimi Kristovými rokmi nemožno nazvať inak než okamihy- sám. Topím sa vo svojich močiaroch pocitov, ktoré majú s realitou niekedy naozaj pramálo spoločné, predstavujem si, staviam si v tých predstavách svoje vlastné vzdušné zámky, pochybujem o nich, napriek tomu však v nich časť života prežívam lebo odmietam medzi svojimi stavmi duše, močiarmi a zámkami na strane jednej a realitou na strane druhej postaviť vždy dostatočne hrubú stenu. .....Preto niečo z tých predstáv - napriek nabádaniam, aby som bol "normálny", aby som uvažoval " triezvo" - uskutočním a práve preto som relatívne profesionálne a finančne úspešný . Ale nalejme si čistého vína - to, na čom skutočne, skutočne záleží, som doteraz vždy posral. Nebudem to rozvádzať, ale je to tak. Sny do reality života nepatria a keď ich tam miešate, v tých veciach, na ktorých skutočne záleží, musíte zákonite zlyhať. Stále snívať, pochybovať a spochybňovať sa pred inými nesmie, dlhodobé vzťahy mi jednoduchoproste nejdú. Som teda proste ako stvorený na to, aby som konečne vstúpil do seba a aby som to raz a navždy zabalil, a zmenil miesto trvalého pobytu svojej telesnej i duševnej schránky. Aby som sa zatvoril, stanovil si raz a navždy to na čom mi záleží, oddelil to "dobré" a užitočné od toho zlého lebo neefektívneho, aby som prestal hľadať , aby som si stanovil svoje ciele, vytýčil cestu, ako ich dosiahnuť a išiel si za tým. Som proste v štádiu, ktoré nemožno pomenovať výstižnejšie než štádium, v ktorom je človek ako stvorený pre Ameriku. Lebo na toto je Amerika dobrá. Je to krajina, kde môžete všetky svoje ciele dosiahnuť, kde je všetko vypočítateľné. Kde to funguje tak, ako je to napísané v zákone, krajina, kde vás úrady neotravujú na vašej ceste životom a vy si smelo môžete kráčať za svojím. Poviete si, čo od života chcete a keď tým neškodíte iným členom spoločnosti, je už len na Vás, či to dosiahnete. Spoločnosť Vám nebude klásť prekážky. Ste dobrým lekárom a chcete to pocítiť aj na svojej výplatnej páske ? Choďte do Ameriky, zarobte si fyzickou prácou na nostrifikačné skúšky a potom už len kráčajte po stupienkoch kariéry a profesionálneho ocenenia. Alebo chcete len konečne nájsť pokoj života vo dvojici a naplniť potom vzťah splodením detí, vychovať ich podľa svojho presvedčenia, bez toho, aby ste museli robiť kompromisy a pritom nerozmýšľať či im budete mať ráno dať čo na stôl ? Ak ste zodpovedný, spoľahlivý a budete chodiť do práce - to je jedno akej, tu naozaj na životné náklady svoje i svojich najbližších prácou zarobíte - v Amerike tento cieľ uskutočníte. Chcete zachrániť planétu a žiť podľa predstáv ekologických biblií ? Zarobte si fyzickou prácou na kúsok púšte niekde v Arizone, postavte si tam pol metra pod zemou zelený dom, v ktorom budete všetky energetické nároky pokrývať zo zdrojov matky prírody, zmontujte si veternú elektráreň, chytajte dažďovú vodu, a hnojte záhradku trusom svojho štvornohého miláčika. A možno sa chcete iba zastreliť. Choďte do Ameriky, kúpte si na nejakej prehliadke zbraní úplne legálne svoju pištoľ a urobte to. Nikto Vám nepovie pol slova, nikto vás nebude mať za čudáka, nikto sa nebude pýtať prečo to robíte, nikto si nebude klepkať na čelo a hádzať po vás pohoršené či rádoby chápavé pohľady. Je jedno, nakoľko absurdný je váš cieľ. Tu každý jedinec má odmalička vštiepené, že nesmie posudzovať vaše životné priority , že sa nesmie zamýšľať nad vašimi životnými cieľmi, nad rozumnosťou či márnosťou vami vybranej Cesty. A toto zmýšľanie sa premietlo aj do zákonov, do zmýšľania štátu, ktorý praje všakovakým cirkviam, bizarným spoločenstvám žijúcim podľa vlastnej hierarchie hodnôt ale i obyčajným ľuďom, ktorí dennodennou tvrdou prácou hľadajú svoje šťastie, kúsok životného priestoru, na ktorom by mohli uskutočniť svoju predstavu žitia. v tejto krajine ste to iby vy, kto rozhodne, ktoré kroky vedú do cieľa vašej životnej púte. Niet inej takej krajiny, ktorá by vám poskytla toľko slobody na ceste životom. To je na Amerike dobré. Nikto sa totiž o vás a do vás nestará A to je na Amerike aj zlé. v tejto atmosfére prestávate hľadať. Keďže vám nikto nehovorí, čo je podľa neho zlé na vašom postoji k životu, vy automaticky nadobudnete presvedčenie, že ste na správnej ceste. že niet inej správnej púte, ktorou by ste sa mohli uberať. Pohrúžený do svojej cesty, súc presvedčený o jej správnosti a o nutnosti dosiahnuť cieľ a hlavne v živote konečne už nikdy nesklamať proste prestávate vnímať nové podnety života. Tu nemáte šancu zbadať, že ste kdesi v slepej uličke. Nikto vás nevráti na križovatku, nikto vám nepovie, že sa možno mýlite. Bez podnetov zvonka potom odumiera aj schopnosť sebareflexie. Veľmi skvelé, ak sa potrebujete dostať rýchlo ku svojmu cieľu. Ide len o to, či je to ten správny cieľ.... v Amerike na tieto pochybnosti zabudnite. Nezabúdajte však, že ste tu sám. Títo ľudia sem prišli z tých istých pohnútok ako vy. Doma sa už miliónkrát popálili, chcú na to zabudnúť a preto zmenili miesto svojho života a začínajú odznova. Tu už nesmú sklamať, tu idú už idú len tvrdo za svojim cieľom. Nedôverujú nikomu a dôveru či nejaké iné formy duševného zblíženia nečakajú a ani neposkytujú. Na pive od vás nechcú žiadne filozofické úvahy o zmysle života, nesmiete pochybovať pred nimi o sebe, lebo budete pre nich slaboch. Nesmiete sa zamýšľať či nebodaj spochybňovať ich životné ciele a postoje, lebo budete ich nepriateľ. Neukážu vám svoju pravú tvár, nikdy sa úplne neotvoria. Možno to už ani nevedia, pravdepodobne niektoré kapitoly svojho života - pravdepodobne tie v ktorých zlyhali a z ktorých by ste sa mohli poučiť - už navždy zavreli aj sami pred sebou. Žiadne nostalgické či sentimentálne spomienky na svoje vlastné omyly v jemnom alkoholovom opare pri tónoch zádumčivého jazzíku sa tu nenosia. Ak sa chcete niekomu s niečím zdôveriť, urobte tak u svojho psychiatra. Iste, nie všetci Američania sem prišli včera , pred mesiacom či desiatimi rokmi. Tí, ktorí sa tu narodili, však majú tento postoj k životu vštepení už generácie, od svojich rodičov či starých rodičov. Tí už sa o viere v seba samého, o prirodzenej nedôvere k vám a o neochote hľadať akúkoľvek inú cestu ani len nezamýšľajú. Je pre nich prirodzená. Tu máte proste dovolené takmer všetky cesty ku takmer všetkým cieľom. Temer jedinou zakázanou cestou je cesta na dno pochybností duše. Či už svojej alebo na dno duše toho druhého. Nepochybovať , byť presvedčený- to je cena za to, čo vám Amerika dáva a poskytuje. Pre mňa cena príliš, príliš vysoká . Takú cenu budem možno raz ochotný zaplatiť iba blízkemu človeku, nie však Amerike. Vy sa však môžete rozhodnúť sami, v Amerike vám už do toho celkom isto hovoriť nikto nebude.... 3. časť. PRAKTICKÉ INFORMÁCIE1. AKO VYBAVIŤ VÍZA.Proces vybavovania víz sa od apríla tohto roku radikálne zmenil. Namiesto osobnej návštevy v Bratislave sa žiadosť o víza zasiela poštou. Najlepšie je kúpiť si celý balík tlačív na jednej z 2000 pôšt, ktoré túto službu poskytujú. Vyplnené formuláre potom- minimálne tri týždne pred plánovaným začiatkom cesty - zašlite na ambasádu a - čakáte. Ak máte šťastie, dostanete naspäť pas s vízami. Ak šťastie nemáte, do tej Bratislavy sa predsa len vyberiete. Ambasáda USA nikoho neodmietne bez pohovoru, na ktorý sa však treba poriadne pripraviť. Už samotný fakt, že ste na neho pozvaný príliš dôvodov k optimizmu nedáva. Neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť. Proces vydávania víz sa po 11. septembri sprísnil na všetkých amerických ambasádach vo svete, prečo by malo byť Slovensko výnimkou... I keď zlé jazyky tvrdia, že udalostiam z 11. septembra sa dalo zabrániť kvalitnejšími kontrolami na letisku a nie sprísnením procesu pri vydávaní víz. Nože si teroristi nezobrali do lietadla cez ambasádu, ale prešli nimi cez letištnú kontrolu v USA. Na čo pamätať ? Tak predovšetkým na to, že úradníkov na ambasáde musíte presvedčiť - ak hodláte Ameriku navštíviť ako turista - o nepracovnom charaktere vašej cesty ako i o tom, že sa hodláte z USA naozaj vrátiť. Hocijaké prerieknutie v ktorejkoľvek z týchto dvoch tém znamená automaticky stop vašich vízových nádejí.. Čo vám pomôže pri vybavovaní amerických víz A Potvrdenie od zamestnávateľa, že ste si vybrali dovolenku a po návrate budete pokračovať v práci Ak ste podnikateľom a sám sebe zamestnávateľom, je dobré mať výpis z obchodného registra alebo živnostenského úradu, kde bude zaznačené, ako dlho ste živnostníkom. Čím staršia firma, tým olepšie, tým skôr vám na ambasáde uveria, že sa máte z USA prečo vrátiť. Ak vaša živnosť alebo firma v minulom období prosperovala, majte kópiu daňového priznania. Američania radi uveria, že sa prosperujúcej firmy nevzdáte a vrátite sa do nej. Pozor na pravdivosť všetkých uvedených údajov- tým, že Vaše papiere ležia tri týždne na ambasáde, je dosť času na overenie všetkých údajov. B Výpis z katastra nehnuteľností o vlastníctve domu alebo bytu zostáva stále tým najlepším možným odporúčaním pre pracovníkov ambasády. Ak máte dom alebo byt, je predsa nepravdepodobné, že by ste sa do neho nevrátili... Na tento doklad nikdy nezabudnite - ak ho máte a neurobíte nejake faux pas pri vypĺňaní tlačív, vízum je spravidla vaše. C Výpis z bankového účtu je taktiež cesta, ako dokumentovať že ste na tom materiálne dobre a nepotrebujete si ísť do USA privyrobiť a na druhej strane, že máte dosť finančných prostriedkov na samotný pobyt v Spojených štátoch. Výpis z účtu však nie je takým cenným dokumentom ako výpis z katastra nehnuteľností - mnohokrát sa stáva, že rodinní príslušníci alebo kamaráti poukážu na konto nádejného cestovateľa vysokú finančnú čiastku, záujemca si urobí výpis z účtu a peniaze na druhý deň vráti peniaze svojim známym. Pracovníci ambasády tento trik poznajú, ale nemajú šancu vám ho dokázať. Inak všeobecne platí, že na jeden deň pobytu v USA je nutné disponovať čiastkou 100 dolárov D Potvrdenie o zložení zálohy na zájazd -ak cestujete cestovkou- nie je zárukou udelenia víz ale je plusom pri ich vybavovaní. E Cestovný pas platný šesť mesiacov po predpokladanom návrate do vlasti ako i presné dodržanie všetkých pokynov na tlačivách ambasády sú nutnosťou. Podceňovať procedúru vybavovania víz sa nevypláca. Ak nedostanete víza, na Ameriku musíte na rok zabudnúť. O víza môžete totiž spravidla požiadať až o jeden rok potom, ako ste boli zamietnutí. Navyše, keď už raz dostanete negatívnu odpoveď, dostať víza na druhý rok je oveľa ťažšie. 2. Čo vybaviť pred cestou, alebo you have to do your homework. Amerika neodpúšťa. Ako som už v úvode napísal, niet takej krajiny, kde môžete toľko ušetriť, /alebo stratiť/, keď sa na cestu patrične /ne/ pripravíte. Tu je zopár rád, ktoré sú absolútnou nevyhnutnosťou. a. zdravotné poistenie Nebudem sa rozpisovať o tom, že americké zdravotníctvo je najkvalitnejšie ale aj najdrahšie na svete a že USA sú takmer na druhom konci sveta a že vrátiť sa z Ameriky domov v prípade choroby nie je tak jednoduché ako sa vracať z Európy. Takže bez poistenia ani na krok. Pri výbere poistenia dbajte na jednu veľmi dôležitú vec- poisťovňa, ktorá vás poisťuje musí mať 24 hodinovú pohotovostnú službu, na ktorej hovoria po anglicky. Čím známejšia poisťovňa, tým lepšie. Dobré je aj poistenie cez vašu kreditnú kartu, to v USA uznávajú. Vzdy si dobre preštudujte výšku a podmienky vášho poistenia. Minimálna suma, na ktorú je nutné byť poistený, je 5000 dolárov na jednu poistnú udalosť- to je však pri cenách v americkom zdravotníctve ozaj minimum, voľte radšej niekoľkonásobok. Ešte jedna rada- pred cestou do Ameriky si dajte do poriadku zuby, vaše zdravotné poistenie vám obvykle pokrýva tak akurát poplatok, ktorý v USA vyberajú za vytrhnutie zubu, a nie jeho záchranu. Viac už z vlastných skúseností v jednej z reportáží v druhej časti knihy. b. auto - ak idete do USA na vlastnú päsť a nie prostredníctvom cestovky, vybavte si požičanie auta. v Amerike stojí benzín ešte stále len zlomok toho, čo u nás. Liter vyšiel ešte aj v roku 2000, keď sa ceny vyšplhali na úrovne počas vojny v Kuvajte, na približne 20 korún. Naproti tomu, za cestovanie autobusom dáte vo Washingtone d.c. denne v priemere 5 dolárov, takže auto je nielen pohodlnejšie, ale aj lacnejšie. Požičanie auta sa oplatí vybaviť už doma, cez voucher. To znamená, že doma zaplatíte všetky poplatky a v Amerike už iba jazdíte. Spravidla vás požičanie auta cez voucher nevyjde drahšie než v USA. Ak nemáte kreditnú kartu, je to navyše jediná možnosť, ako si požičanie auta vybaviť. v USA vám auto bez kreditky nepožičajú- ak nemáte voucher, ktorý ste si už vybavili doma. Aj v prípade vybaveného voucheru zvyknú požičovne v USA vyberať zálohu vo výške cca 100 USD, ale ak neprekročíte výpožičnú dobu, to jest ak auto nevrátite neskôr, ako ste sa dohodli, túto sumu dostanete naspäť. Auto si radšej požičajte preto na dlhšiu dobu- pokuty za neskoré vrátenie bývajú mastné. Tak isto sa oplatí vracať auto na mieste, kde ste si ho aj požičali- je lacnejšie vrátiť sa s ním, ako platiť za službu, v ktorej je zahrnutý poplatok pre vodiča, ktorý musí vaše auto vrátiť na miesto, kde ste si ho vypožičali. Vždy vracajte auto s plnou nádržou- poplatok za vrátenie s poloprázdnou alebo prázdnou nádržou je niekoľkonásobkom ceny benzínu. Ak máte nehodu, vždy k nej privolajte políciu. Číslo je všade rovnaké 911 a je bezplatné. Väčšinou ste proti nehode poistený- vždy sa v požičovni spýtajte predom, ak nie, tak si túto službu doplaťťe- vaša poistka platí však len v prípade, že je nehoda zdokumentovaná políciou. c. Peniaze Na cestu do USA si neberte veľa peňazí v hotovosti. Zločinnosť je tu v istých častiach dosť vysoká. Pre takýto prípad noste so sebou približne 5-10 dolárov a v prípade prepadnutia ich vydajte bez odporu. v USA môže vlastniť zbraň pomaly už aj kojenec, nieto ešte zločinec. Väčšiu hotovosť preto so sebou nenoste a nechávajte si ju na bezpečnom mieste. Čo sa platenia týka, najviac sa mi zatiaľ osvedčilo platenie kreditnými kartami, ktoré sa dajú vybaviť už doma v našich bankách. Ďalšou alternatívou sú cestovné šeky, medzi najuznávanejšie patria American Express. Najlepšia je však kombinácia všetkých týchto možností- istú časť peňazí si zobrať v hotovosti, istú v šekoch a istú časť mať na kreditke, o ktorej sa však treba v banke presvedčiť, či platí aj v USA. Každopádne navštívte pred cestou už na Slovensku niektorú z bánk- niekoľko bánk, ktoré poskytujú služby aj pre turistov smerujúcich do USA nájddete v inzertnej časti tejto knihy. d. Ubytovanie Počítajte s tým, že jedna izba vás bude stáť v priemere cca 30 dolárov na noc. Väčšinou sa v jednej izbe bez ohľadu na cenu môžu ubytovať až štyri osoby, takže je lepšie, keď cestujete viacerí. Najmenej som platil v Las Vegas, 5 dolárov za lôžko v dvojposteľovej izbe s vaňou v slušnom hoteli- naopak v New Yorku som dal za lôžko v 30 posteľovej izbe v špinavom youth hosteli 15 dolárov, čo bola ešte stále desatina ceny ubytovania v normálnom hoteli. Nezabudnite si pred cestou naťukať na internete adresu www.roomsaver.com, kde sa dostanete k rôznym kupónom a zľavám väčšinou do veľmi slušných hotelov v celej USA. Kupón si treba vytlačiť a odovzdať na recepcii. Tieto isté kupóny dostanete vo Welcome centre na diľnici na hraniciach každého amerického štátu, ale každé Welcome centre je otvorené spravidla iba od desiatej do piatej. Inak, ak sa hodláte niekde zdržať viac ako tri dni, je dobré spýtať sa na week rate, to jest na týždenný paušál. Zvyčajne je cena v hoteli za 4 dni rovnaká ako za týždeň. Tak isto existuje aj month rate, to jest cena za mesiac, ktorá býva rovnaká ako cena za tri týždne. e. letenky Ak si môžete vyberať čas, kedy do USA cestovať, cestujte v zime na jeseň alebo skoro na jar, nie však v lete. Vtedy sú lístky najdrahšie. Spýtajte sa vždy na letenky nielen z Viedne, ale aj z Prahy a hlavne Budapešti. Situácia sa stále mení, ale najvýhodnejšie ročné letenky, teda lístky s návratom rok po odlete mali odlet z Budapešti, krátkodobé letenky, to jest také, pri ktorých ste sa vracali do 1 mesiaca po odlete boli najlacnešie buď z Prahy alebo Viedne. Je jasné, že lístky s návratom do jedného mesiaca sú lacnejšie ako tie s návratom o rok. Nikdy sa nezabudnite spýtať, kedy máte byť na letisku a koľko smiete mať batožiny. Asi nemusím pripomínať, že doba odletu na vašej letenke nie je dobou, kedy musíte byť na letisku. Zopár adries leteckých spoločností je v zadnej, inzertnej časti tejto knihy. ps- Nikdy si nekupujte iba jednosmernú letenku, dúfajúc, že naspäť sa dostanete za lacnejší peniaz z Ameriky. Letenky z Ameriky sú naozaj lacnejšie hlavne preto, lebo z USA môžete využiť tzv. kuriérne lety, ale ak máte jednosmerný lístok na ceste do USA, americkí imigrační úradníci vám nepovolia vstup do krajiny. Takisto vás vrátia, ak dátum spiatočného letu bude až za termínom platnosti vášho víza. Imigrační úradníci Dňom vystavenia vašich víz ešte nie ste v Amerike. Už pri nástupe do lietadla, ktoré smeruje do USA sa vás "ujmú" imigrační úradníci, ktorí sliedia, či by nejakým spôsobom nemohli zamietnuť vašu cestu. Sú naozaj nepríjemní, ako keby boli platení za každý zamietnutý prípad. Ešte aj mňa ako novinára skúšali na letisku vo Frankfurte či viem, že Bill Bradley, vtedy ešte nádejný demokratický kandidát na prezidenta, bol basketbalista, len aby si overili, či som naozaj novinár. Takže buďte pripravení, že sa vás budú pýtať na adresu hotela, v ktorom máte vybavené ubytovanie. Pre tento prípad majte po ruke adresu hocijakého hotela v USA, ktorú si nájdete na internete, najlepšie opäť na stránke www.roomsaver.com. Kolonku ubytovanie si budete musieť vyplniť aj v príletových papieroch- ak táto kolonka zostane prázdna, je to zbytočný dôvod na zapáranie. Američan len ťažko pochopí, že vy cudzinec, si dokážete vybaviť ubytovanie aj sám a na mieste. Ak do kolonky ubytovanie už niečo napíšte, úradníci vás väčšinou touto otázkou neotravujú a už vôbec nemajú chuť si telefonicky overovať, či to ubytovanie máte v tom a tom hoteli naozaj objednané. Inak, ak chcete ísť úplne na istotu aj v tomto bode, najdite si na internete cez www.yahoo.com krajinu USA, mesto do ktorého chcete ísť, potom kategóriu "hotel" a tam vám to vyhodí internetové adresy hotelov. Ak im cez kontakt napíšete objednávku, ste poistení na kazdý prípad. Ak nevyplníte číslo svojej kreditnej karty, nemusíte sa nakoniec v tomto hoteli vôbec ubytovať, lebo vaša objednávka tým pádom nie je vymáhateľná. Ale spravidla je táto procedúra už zbytočná a stačí vedieť adresu akéhokoľvek hotela v meste vášho príletu do USA. Ďalšou vecou, ktorá zaujíma imigračných úradníkov je finančný obnos, ktorý si beriete. v takomto prípade je najlepšie suverénne vytiahnuť kreditnú kartu- v takomto prípade úradník sklapne. Ak nie, povedzte mu, že máte na nej 100 dolárov na každý deň vášho pobytu- to je odpoveď ktorú potrebuje počuť a v prípade kreditnej karty si ju nemá ani ako overiť. Ak nemáte kreditku, je dobré mať šeky, na ktorých je naozaj sto dolárov na deň pobytu. Ešte stále to neznamená, že musíte túto horibilnú sumu minúť, šeky môžete vrátiť. To isté platí aj v prípade, keď máte hotovosť, ale nosiť so sebou vyše 3 000 dolárov na mesiac pobytu v hotovosti je vrcholne nezodpovedné. Imigrační úradníci vás neminú spravidla dvakrát. Ak nebudú na letisku, odkiaľ do USA cestujete, celkom iste budú na letisku v USA, kde pristanete. Ak budete mať peniaze, a adresu hotela a neprerieknete sa, bude to nepríjemná ponižujúca procedúra, avšak so šťastným koncom. Pozor, po imigračných úradníkoch prichádza colná kontrola. Nemajte žiadne potraviny, alkohol ani cigarety- to všetko je priviesť do USA zakázané. Malý psík, s ktorým colníci z času na čas chodia, vycíti tak domácu klobásku ako aj bryndzu na halušky, či kubánske cigary, na ktoré sú tu- nielen od čias Billa Clintona- veľmi alergickí. Fakt sa to neoplatí. 3. USA- čo sa oplatí vedieť. Keď som prišiel do Ameriky, dosť dlho mi trvalo zistiť, ako to tu beží. Takže zopár rád, ktoré vám ušetria čas a peniaze. Doprava - ak máte auto, Amerika je pre vás zábavou. Ak nie, je to drina. Hromadná doprava tu je veľmi zle zorganizovaná a je drahá. v meste majte vždy pred nástupom do autobusu drobné- platí sa v hotovosti, niekedy sa dajú kúpiť lístky v autobuse. Na metro si lístky kupujete vždy dopredu. Ceny sa líšia od mesta k mestu, pohybujú sa však v rozmedzí 1,10- 1,50 USD. Ak ste si nepožičali auto, na medzimestkú dopravu je najlepšia spoločnosť Greyhound. Ceny sa menia, ale na stránke www.greyhound.com si môžete objednať lístok z hociktorého miesta na akékoľvek iné miesto v USA, hoci aj z jedného konca krajiny na druhý. Ak tak urobíte tri týždne pred plánovaným odjazdom, bude vás to stát iba 69 dolárov. Lístok si samozrejme môžete kúpiť tri týždne pred odjazdom aj osobne, bez počítača a internetu, len cez ten internet, ktorý v USA naozaj "fičí", to je pohodlnejšie. Aj keď sa vám zdá 69 dolárov málo, moja rada o nutnosti mať auto zostáva v platnosti. Autobus nie je zrovna najpohodlnejší, nemá ležadlá, toaleta niekedy zapácha až na chodbu a hlavne autobus nezastane tam, kde sa vám to najviac páči. Greyhound inak predáva aj mesačné permanentky na autobus, ceny sa zvyknú meniť, opäť odporúčam navštíviť ich domovskú stránku na internete. Vlaky sú v USA podstatne drahšie než autobus, vlaková spoločnosť sa volá AMTRAK a v čase, keď píšem túto knihu, teda v auguste 2000 začala práve akcia "spokojný zákazník", počas ktorej Amtrak dával lístky zadarmo zákazníkom, ktorí sa počas svojej cesty železnicou na hocičo sťažovali. Osobne som to neskúsil, ale moja rada znie- ak cestujete vlakom, sťažujte sa, možno vám to vynesie cestovný lístok zadara. Inak, Američania nie sú zvyknutí, že sa sťažujete na kvalitu ich výrobkov- väčšinou ani moc nie je prečo- ale ak tak urobíte, nikdy nič nestratíte, ale iba získate. Často to je nejaký kupón alebo zľava na ďalší nákup. Na leteckú dopravu odporúčam Southwest airlines, ceny sa pohybujú okolo 200 dolárov za spiatočný let z jedného konca USA na druhý, opäť odporúčam navštíviť ich domovskú internetovskú stránku. Nákupy opäť sú lacnejšie, ak máte auto. v centre mesta je všetko drahé, najlacnejšie nakúpite na periférii, za mestom, v outlet shopoch, alebo iných meganákupných centrách. Najlacnejším obchodom na potraviny je obchod zo siete Walmart, vo všeobecnosti umiestnený na periférii mesta. Ak musíte z toho či oného dôvodu nakupovať v meste- potraviny alebo drogériu, čiňte tak v obchodoch Food Lion, Giant a Safeway v uvedenom poradí. v prípade nákupu vo Food Lion alebo v Safeway si pred nákupom vypýtajte "clubcard" - nič nestojí a veľa tovaru dostanete za polovičnú cenu. Tu je zopár orientačných cien: Mlieko, cca 0,9 l - 70 centov až dolár Chlieb,/chutí fakt odporne, ale vydrží tri týždne-umelá hmota/ cca 450 gr- 1,50- 2 doláre Placky, hotdogové pečivo a pod- cca 500 gr- 1- 1,50 dolárov. Nescafé /jediná káva čo sa dá v USA nazvať kávou/- nakupujte vždy vo Foodlion, tam stojí cca 200 gramov 4,50, v safeway je o dva doláre drahšia. Rifle- neznačkové dostanete najlacnejšie v Bugle Boy, ktoré sa nachádza vždy na periférii mesta. Vo výpredaji sú rifle, košele, bundy aj nohavice v jednotnej cene už za 8 dolárov. Bugle Boy je vo všeobecnosti najlacnejší obchod na oblečenie. Značkové rifle stoja okolo 20 dolárov a opäť sa ich najviac oplatí kupovať v obchodoch na periférii. Cigarety- kupujte buď v špeciálnych outlet centrách pri diaľnici, alebo na benzínových pumpách. Za krabičku marlboriek dáte od 1,50 v /North Caroline/ do 5 dolárov v /Kalifornii/. Alkohol- nikdy nepite na ulici či verejnom priestranstve - v USA to je zakázané. pokuta je minimálne 50 dolárov. Ak neodoláte, nalejte si červené víno do kolovej fľaše. Berte to vážne, policajti sú nemilosrdní- ak nemáte peniaze, hrozia basou a oni to s basou myslia vždy vážne. Pred šoférovaním zas naopak v niektorých štátoch môžete piť niekde až do 0,9 promile, v iných vôbec. Väčšinou je dovolených 0,8 promile. Predpisy sa stále menia a sprísňujú, ak si radi pred cestou vypijete, zistite si, či vám to ten "váš" štát dovoľuje. Dozviete sa to na welcome centre.Nemusíte sa báť tak častých námatkových "fúkacích" kontrol ako u nás- občas sa vyskytnú, ale hlavne pred veľkými sviatkami- Deň nezávislosti a pod. v prípade, že spôsobíte nehodu pod vplyvom alkoholu, ste v každom štáte- aj v tom, kde je povolených 0.8 promile- obzvlášť prísne stíhaný. - pivo a víno dostanete v obchode s potravinami, - niektoré štáty predávajú pivo a víno iba v špecializovaných predajniach. Tvrdý alkohol dostanete vždy iba v špecializovaných predajniach. Pivo je chuťovo nič moc, plechovka stojí okolo 50 centov. Liter vína vyjde od 8 dolárov za päťlitrové balenie, alebo cca 4 doláre za 1 liter. 1,75 litra najlacnejšieho tvrdého alkoholu je za 8-9 dolárov, značkové tvrdé nápoje stoja cca 20-30 dolárov za rovnaké množstvo. Reštaurácie: Najlacnejšie a najvýdatnejšie sa najete v čínskych reštauráciách. Ak si kúpite menu, bude vás stáť okolo 4-och dolárov. Ďalšia možnosť je navštíviť reštaurácie, ktoré majú vypísané "Buffet" alebo "eat as much as you can". v takomto prípade môžete bez hanby zjesť toľko, koľko sa do vás zmestí. Čínske reštaurácie ponúkajú počas buffetu viacero druhov jedál, obedné buffet môžete navštíviť spravidla medzi 11-14 hodinou za cca 5 dolárov, večeria sa od piatej do ôsmej za cca 7 USD. Každé väčšie mesto má svoju čínsku štvrť, v nich sa oplatí nakupovať aj na váhu. Mnohé reštaurácie ponúkajú tzv happy hour, kedy mnohé nápoje a jedlá dostanete za polovičnú cenu. Happy hour trvá niekedy aj dve-tri hodiny, presný čas sa líši v každej reštaurácii. V amerických reštauráciách sa očakáva sprepitné vo výške cca 10 percent- dať ho je povinná slušnosť, ale napriek tomu nie povinnosť. Benzín- v USA sú iné oktánové čísla. Vždy si overte, aký benzín ide do vášho auta eľte pred tým, než vyrazíte na cestu, alebo na benzínovej pumpe. Najlacnejší je benzín v Georgii, galón stojí cca 1,35 dolára, v Kalifornii dáte za galón naopak až dva doláre. Ceny sú z augusta 2000 a menia sa každým dňom. Oplatí sa pozrieť ceny na viacerých pumpách- v okruhu jednej míle sa môžu líšiť aj o 10 percent. Starostlivosť o automobil- výmenu oleja vám najlacnejšie spravia vo Walmarte- 16 dolárov a oprava defektov tu vyjde iba na 6,50. Všetko robia zásadne na počkanie. Telefonovanie Mestské hovory stoja spravidla 35 centov a je dobré mať drobné, lebo automat mince nevracia. Takže ak vhodíte 70 centov, nedovoláte sa dvakrát, ako by ste si logicky mysleli, ale iba raz. Telefonuje sa inak ako u nás. Medzimestské a medzinárodné hovory- treba si kúpiť kartu. Najlepšie sú karty na benzínových pumpách, neoplatí sa kupovať tzv. značkové karty. Takže ak ste na pumpe menom XY, neoplatí sa kúpiť si kartu XY. Mne sa najviac osvedčila karta Econolo, ktorá však funguje iba vo Washingtone D.C. a okolí, ale dá sa z nej za veľmi výhodný tarif volať tak medzimestsky ako I medzinárodne. Za 5 dolárov máte 17 minút hovoru na Slovensko. Keď chcete volať na Slovensko z iného mesta či štátu v USA, v každom štáte je iná operátorská spoločnosť najvýhodnejšia. To znamená, že v New Yorku napríklad spoločnosť Econolo ani nefunguje. Preto sa nedá povedať meno jednej spoločnosti, ktorá by bola pre celé štáty najvýhodnejšia. Vzdy keď si kupujete kartu, vypýtajte si aj "phone rates plan", teda cenník hovorov. Ak na cenníku nájdetťe iba africké či juhoamerické krajiny a žiadnu európsku, kúpte si inú kartu. Nepočítajte s tým, že na niektorom pláne nájdete cenník hovorov na Slovensko- túto krajinu Američania nepoznajú. Najlepšie je kúpiť si karty, ktorých plán obsahuje Českú republiku alebo aspoň Poľsko. Vždy je pri hovore na kartu výhodné hovoriť jedenkrát a veľa než ju použiť viackrát na kratší čas. Operátori kariet si strhávajú za každé spojenie. Ak máte možnosť, nevolajte z búdky, ale z hotela či domácnosti- za volanie na karty sa v hoteli spravidla neúčtuje žiaden extra poplatok. v prípade ak voláte z búdky, teda verejného automatu, tak sa vám z karty automaticky odpočíta jednorázový poplatok približne vo výške 50 centov- pri telefonovaní z hotela či domácnosti to ušetríte. Postup pri telefonovaní Karta sa v USA do telefónu nevsúva !!!!! - zotrite si políčko na karte, pod ktorým sa skrýva niekoľko miestne číslo, to jest vaše PIN Number. - Vytočte číslo, ktoré na karte začína 1 800....... Do automate peniaze vhadzovať nemusíte, volanie na každé číslo začínajúce 1800 je bezplatné. -Automat vás vyzve naťukať PIN Number. Učiňte tak -Automat vás vyzve naťukať vaše číslo. Ak ide o medzinárodný hovor na Slovensko, treba naťukať : 011 421+ číslo mesta v SR + číslo telefónu. /Takže bratislavské telefónne číslo 11 11 11 sa bude z USA voliť ako 0114217 11 11 11./ Ak voláte mobilný telefón na Slovensku, treba naťukať 011 421 + číslo mobilu bez prvej nuly. Takže ak je mobil 0905 00021, tak z Ameriky ťukáte 011 421 905 00021. Ceny za hovory na mobil a pevnú linku z USA sú rovnaké. Ak voláte iné americké mesto, teda medzimestský hovor- naťukajte číslo telefónu s predvoľbou predvoľba je po anglicky "area code" a ide zvyčajne o trojmiestne číslo na začiatku telefónneho čísla/ -automat vám oznámi, koľko môžete telefonovať. nič nerobte, o chvíľu vás to spojí. Ak máte na karte inštrukcie odlišné od týchto, postupujte podľa nich. INTERNET Prístup k internetu je vo väčšine štátov možný zdarma v každej knižnici- "public library". Niekde je obmedzený na 15 minút, inde sa dá surfovať aj hodinu. Veľmi často sa však musíte pri vchode do knižnice zapísať, to jest objednať si stroj. Postupuje sa na základe princípu, first come first serve, teda kto skôr príde, ten skôr melie. Neexistujú žiadne obmedzenia pre cudzincov, na internet máte rovnaký nárok ako Američania. Internet je v USA veľmi využívaný. Ak neviete, kde je najbližší walmart, či iný obchod ktorý hľadáte, buďte si istý, ýe na internete to nájdete. Stačí si väčšinou naťukať www.meno obchodu.com a na stránke vám už poradia ako na to. Internet sa v USA dá využiť aj ak hľadáte najkratšiu a najrýchlejšiu cestu z mesta do mesta či zo štátu do štátu. adresa je www.cyberrouter.com Ak si v USA niečo kupujete a máte prax v nákupoch cez internet, nakupujte cez internet, je to často so zľavou. 4. Národné parky Neviem, možno je to moja úchylka, ale ja americké mestá a ani Američanov samotných "nemusím" . To podstatné, čo mi táto krajina dala, to bola tá neskutočná krása jej prírody. Dobre, tak možno ešte spôsob života a vnímania sveta, i keď v mnohom s Američanmi nesúhlasím...To je ale o inom, o tom sa dá diskutovať. O čom sa však diskutovať nedá, to sú tie pocity, ktoré človek zažíva niekde v skalách Grand Canyonu či pri pohľade na gejzíry v Yellowstone. Nie, ak ste v USA, národné parky vynechať nesmiete. Tu je krátky opis tých dvoch najkrajších, i keď to je určite subjketívne. Ešte predtým však jedna užitočná internetová stránka, ktorá poskytuje všetky možné informácie - v angličtine - o všetkých možných národných parkoch v USA. http://www.nps.gov/parks.html Grand Canyon Delí sa na dve časti, South Rim a North Rim. Tá severná časť je otvorená počas celého roku a je členitejšia, krajšia i viac navštevovaná. Južná časť je pre verejnosť prístupná len od polky mája do polky októbra, je z nej pohodlnejší výhľad - ak budete mať šťastie, ukoristíte si jedno z desiatich prútených kresiel, nohy vyložíte na zábradlie a len pozeráte, ako skaly menia v priebehu dňa farbu. Krásne... Čéo sa potravín týka, v národnom parku je široká sieť reštaurácií i obchodov s potravinami, ceny sú však vysoké. Oplatí sa zobrať si potraviny so sebou. Reštaurácie sú samoobslužné a niektoré z nich poskytujú horúcu vodu zdarma. Stačí si teda doniesť sáčkovú polievku či vlastnú kávu, hrnček poskytne reštaurácia, nemajú s tým problém. v zopár reštauráciách je dokoca zadarmo aj maličký džem a maslo, treba sa však spýtať. Ak chcete v najkrajšom národnom parku USA prežiť aj noc, rezervujte si ubytovanie niekoľko týždňov vopred, býva beznádejne vypredané. Najnižšie ceny sa pohybujú od 70 dolárov, teda myslí sa tým ubytovanie v chatkách. Je to zbytočné vyhadzovanie peňazí na necelú hodinku od národného parku je vzdialené mestečko Flaggstaff, kde sa ceny v moteloch pohybujú od 15 do 20 dolárov. Priamo v Grand Canyone sa dá prespať aj vo voľnej prírode, povolenie stojí jednorázový poplatok desať dolárov, každá ďalšia noc vás vyjde na ďalších 5 dolárov. Pozor, noci sú aj v lete chladné, zakladanie ohňa je povoľované podľa počasia, v čase extrémne vysokého sucha je zakázané. Riadiť sa treba podľa príkazov rangera a informačných tabúľ. Zima nehrozí rozhodne pri schádzaní na dno kaňonu. Teplota vo vnútri kaňona dosahuje aj cez 40 stupňov Celzia, je životne dôležité zobrať si so sebou dostatok tekutín, aspoň 4 litre, nie však alkohol. Tejto túry by sa mali vyvarovať srdciari a osoby s dýchacími problémami, ide fakt o život, zopár turistov už o svojich zážitkoch z kaňonu rozprávať nemôže. Vstupné do národného parku stojí 20 dolárov za celú posádku vozidla, 10 dolárov v prípade, ak ste v aute sám. Platí tu Golden Eagle Card, to jest permanentka do všetkých národných parkov platná jeden rok. Dá sa zakúpiť aj priamo v Grand Canyone, cena je 50 dolárov. Oplatí sa. Najväčšou atrakciou v Grand Canyone je výlet helikoptérou, cena sa pohybuje od 99 do 179 dolárov, ceny však podliehajú sezónnym zmenám. Helikoptéry prevádzkujú tri spoločnosti, nechajte si od pracovníkov na Welcome Centre- nie od majiteľov spoločností - poradiť, ktorá z nich je práve najlacnejšia. Mimochodom, helikoptéry majú dosť zlú povesť, čo sa bezpečnosti týka, nehody sú pomerne časté... Oveľa bezpečnejšia je návšteva množstva výstav, či kina, kde raz denne premietajú najkrajšie zábery z národného parku, čo slúži ako skvelý tip na vlastné výlety. Miesto zamýšľaného výletu si môžte nájsť aj na mape, ktorú dostanete zdarma po vstupe do parku. Návšteva samotného parku sa dá zvládnuť za jeden deň . Napriek tomu, najmä ka chcete rozjímať, čo sa tu dá aj niekoľko hodín, je dobré vyhradiť si na Grand Canyon aspoň tri dni. Yellowstone Ak chcete stretnúť bizóna, vyberte sa do Yellowstonského národného parku. Tento najstarší národný park sveta je okrem bizónov preslávený aj množstvom gejzírov a termálnych prameňov. Je ich tu neuveriteľných 10 000. Obdivovali ich už naši prapredkovia, ktorí toto miesto objavili pred 12 000 rokmi. Park je otvorený počas celého roka, niektoré jeho časti sú však pre verejnosť počas zimných mesiacov neprístupné. Na rozdiel od Grand Canyonu tu teploty ani v najteplejších mesiacoch nevystúpia nad 30 stupňov, v zime však klesnú nezriedka na - 20. Prenocovanie v parku je možné v kempingoch, ceny za noc sa pohybujú od 15 do 29 dolárov, miesti si nie je možné rezervovať dopredu, ubytujú vás, kým je voľné miesto. Ak prídete po šietej v noci a odídete pred ôsmou ráno, môžete sa hanbiť, ale platiť nebudete... Priamo v kempoch sa nachádzajú sprchy - automaty, cena 50 centov. Pri vybraných kempoch nájdete aj práčovňu, ceny sú však vyššie ako vo verejných práčovniach v mestách. Ceny za chatku v parku sa pohybujú okolo 70 dolárov, ubytovanie je možné rezervovať si vopred. Rangeri v parku ponúkajú množstvo akcií, od turistických pochodov cez jazdenie na koni až po pozorovanie hniezdenia vtákov. Niektoré akcie sú platené, každý deň sa však koná minimálne jeden bezplatný turistický pochod. Vstupné stojí 20 dolárov za celú posádku auta opäť je možné zakúpenie Golden Eagle Park, ktorá platí celý rok a stojí iba 50 dolárov. 5. Americké špecialitky Zopár vecí, ktoré sa vám môžu hodiť a nedajú sa zaradiť: dime- hovorový výraz pre desať centov nickel-5 centov quarter- 25 centov buck- dolár galón- 3,6 litra pound- 454 gramov oz- podjednotka poundu. jeden pound má 16 oz happy our- šťastná hodinka, väčšinou v reštaurácich,doba, kedy dostanete mnohé veci so zľavou ASYLUM- geniálna krčma vo Washingtone d.c., vo štvrti Adams Morgan, na 18. ulici pri MC Donalds. Pivo tu v sobotu medzi šiestou a siedmou večer stojí neuveriteľných 25 centov. Po siedmej ide každú hodinu o 50 centov hore. Zolo Mikeš, pôsobí ako redaktor zahraničného oddelenia denníka Pravda, predtým pracoval dva roky ako americký dopisovateľ tak pre tento denník, ako aj pre Rádio Twist, pričom jeho reportáže sa objavili aj v ČT, a TV NOVA. Za čas svojho pobytu v USA nadobudol množstvo praktických skúseností nielen z politiky ale aj z bežného života v štátoch. s nimi sa delí s čitateľmi v tretej časti knihy, ktorá je vlastne praktickým bedekrom pre tých, ktorí sa chystajú na cestu do USA . Dozviete sa v nej, ako si čo najľahšie vybaviť americké víza, na čo nesmiete zabudnúť pred cestou, ako sa chovať v štátoch, aby ste sa vyhli nepríjemnostiam s políciou, ale nájdete tu napríklad i návod, ako telefonovať z USA domov, čo inak vôbec nie je tak jednoduché.... Poučiť sa možno i zo zážitkov autora- táto časť knihy je určená aj tým, ktorí sa do USA z rôznych príčin nedostanú a chcú sa iba pobaviť dobrým čítaním. Dočítate sa, aký je správnz postup, keď vás zastaví v štátoch policajt za prekročenie rýchlosti. z príhody o neúspešnom boji autora v ordinácii zubára sa poučíte- a možno vy na rozdiel od neho už o svoj zub neprídete. Zasmejete sa nad naháňačkou s pitbullom pri vymáhaní auta zo servisu, dozviete sa, ako sa žije v Las Vegas, dočítate sa o atmosfére medzi ľuďmi, ktorí žijú celý život na cestách vo svojich karavanoch. V knihe nájdete aj výber reportáží, ktoré poskytujú pohľad na americký spôsob života. Dočítate sa o osude malého kubánskeho stroskotanca Eliána, o ktorého zvádza neľútostný boj jeho otec v Havane s floridskou exilovou komunitou. Sú tu aj reportáže z New Yorku, bezprostredne po teroristických útokoch z 11. septembra a nechýba ani úvaha o tom, či a kto môže prežiť emigráciu do Ameriky. Mnohé príbehy boli pritom uverejnené v knihe Môj americký sen, úspech ktorej je dôvodom tohto jej rozšíreného vydania a snáď i zárukou príjemných chvíľ pri čítaní Ameriky v nás. |
Curriculum Vitae Moje najlepšie Priority George W. Bush Básne Voľby USA 2004 glosy/uvahy/eseje- 2006 alebo z Ameriky nielen o Amerike World Business Press Online news agency-my best articles US volby 2006- Ja v TV Môj životopis-doodatok-súčasnosť US volby /prispevky v roku 2008 videa a fotografie Moja kniha Amerika v nás Napíšte mi |