Moje najlepšie

Najprv my, potom oni…

Najprv my, potom oni…

Zolo Mikeš, editor tlačovej agentúry World Bussiness Press Online v Washingtone

Neveriacky sa pozerám na amaterizmus a aroganciu kombinovanú s bohorovnosťou novej politickej reprezentácie (chvalabohu spoza hraníc) a rozmýšľam nad tým, dokedy do seba občania Slovenska nechajú takto kopať. A porovnávam.

Ak by tu v USA napadlo nejakému senátorovi získať peniaze pre svoju stranu podojením štátu - teda kúpiť si dom a nechať si vyplácať za prenájom kancelárií, kde sedí - dotyčný by v ďalších voľbách už nemusel ani kandidovať. A je absolútne vylúčené, že by to spravilo viacero senátorov či dokonca celá politická strana. Toľko politických samovrahov v USA niet.

Pri výrokoch prirovnávajúc slovenské zdravotníctvo k banketovej hostine so švédskymi stolmi (kto bol raz v slovenskej nemocnici, neuverí) mi zas napadá, ako sa znižujú náklady na zdravotníctvo v USA. Základom je prevencia založená na dotovaní akýchkoľvek aktivít zlepšujúcich zdravotný stav občana. Nie, tu na školách nie je kampaň vysvetľujúca škodlivý vplyv tangáčov či antikoncepcie - štát tu však namiesto toho v parkoch vybudoval tenisové kurty, futbalové a bejzbalové ihriská, na mnohých miestach dokonca s umelým osvetlením. Ak by ste – tak ako ja prvý týždeň po príchode do USA - hľadali pokladníka, aby ste si za používanie toho tenisového dvorca večer zaplatili, miestni by vás považovali za blázna. Je to tu zadarmo. Štát vie, že pohyb je najlepšou prevenciou, a tak ho dotuje. V konečnom dôsledku ušetrí na dotovaní zdravotníctva.

Keď k tomu pripočítam národné múzeá a verejné knižnice zadarmo či teraz v lete bezplatné amfiteátrové kino - to všetko aj v mene znižovania kriminality mládeže - napadá mi, že nemá zmysel porovnávať jednotlivosti a že to bude asi o celkovom filozofickom a hodnotovom rozdiele. O zadefinovaní vzťahu medzi My a Oni.

Na Slovensku politici rozmýšľajú ihneď po nástupe k moci, ako zabezpečiť seba, prípadne svoju politickú stranu a potom tieto peniaze chcú ušetriť na ľuďoch - rušením rodičovských príspevkov, zavádzaním odvodových bonusov či zdanením nezdaniteľných položiek. Najprv My, potom - ak vôbec – oni.

Ani tu v USA sa o politikov netreba báť, že by umreli v chudobe - ale predtým než vymyslia nejaký tunel pre seba, postarajú sa o voliča. Nepovažujú ho totiž - na rozdiel od Slovenska - za toaletný papier na jedno použitie, ale za celoživotnú investíciu, o ktorú sa treba starať. Najprv Oni, aby sme potom mohli aj my…

Možno by bolo naozaj dobré, keby sa každý, kto nemá viac ako 400 eur na mesiac, zo Slovenska vysťahoval. Ale iba dočasne - aby zistil, ako sa v zahraničí musia politici správať k svojim voličom. Azda by po návrate na Slovensko títo ľudia konečne vysťahovali svojich politikov. Najprv My, ale potom oni…A navždy.

Horšie ako hyeny?

Horšie ako hyeny?

Zolo Mikeš, senior editor tlačovej agentúry World Business Press Online

Uťahovanie opaskov podľa návrhu ministrov Mikloša a Mihála má jednu mimoriadne zaujímavú časť. Ministrom je úplne jasné, o koľko a ako treba skresať príjmy obyvateľstva, či už cez zdanenie ziskov fyzických osôb z predaja nehnuteľností, alebo znížením paušálnych výdavkov podnikateľov.

Úplne jasno však nemajú v jednej časti pripravovaného úsporného balíčka: spôsob zdanenia paušálnych náhrad poslancov si majú navrhnúť sami poslanci. Prečo asi?

Okrem oficiálneho oháňania sa koaličnou dohodou existuje ešte jedno možné vysvetlenie postupu predkladateľov zákona. A to znie, že ministri nemajú odvahu znížiť príjem poslancom rovnako ako nám ostatným občanom - to jest prostredníctvom jasného a direktívneho vymedzenia sumy a spôsobu. Poslanci sa totiž na rozdiel od nás môžu brániť. A to hneď dvoma spôsobmi.

Najprv môžu poslať do minulosti samotný zákon. Ak by bol voči nim rovnako tvrdý ako voči nám, tak poslanci by ho mohli aj neschváliť a zákon neprejde. No a potom na rozdiel od nás obyčajných smrteľníkov, ktorí môžeme vládu poslať do minulosti iba raz za št yri roky, poslanci ju teoreticky môžu odvolať na každom zasadaní parlamentu.

No bolo by od predstaviteľov vlády múdre pohnevať si túto malú, ale vplyvnú skupinku ľudí? Bolo by múdre zaobchádzať s nimi tak ako s väčšinou, teda ako s nami ostatnými bezbrannými?

Ak je toto skutočným motívom ich postupu, tak predkladatelia zákona sa správajú horšie ako hyeny. Aj tie sa odvážia zaútočiť len na bezbranné jedince v stáde. Kým však v prírode sú bezbranní v menšine, na Slovensku je to naopak - tu je bezbranné stádo.

STV a rozhlas: Ovládnuť, obmedziť alebo zničiť?

Zolo Mikeš, senior editor tlačovej agentúry World Business Press Online

Ten kto platí, ten si môže rozkazovať - táto stará obchodnícka múdrosť by mala napadnúť každému, kto sa bude rozhodovať, či podporiť zrušenie koncesionárskych poplatkov. Tvrdenie, že ak bude platiť STV a rozhlas vláda zo štátneho rozpočtu, tak sa zmenšia politické tlaky, je absurdné. Opak je pravda.

Ovládnutie verejnoprávnych inštitúcií štátom bude zmenou spôsobu financovania posvätené už nielen de facto, ale aj ad litera. Zmena spôsobu financovania bude totiž znamenať, že STV a rozhlas potom už ani teoreticky nebudú patriť verejnosti, ale už aj oficiálne štátu - presne to sa zmenou spôsobu financovania udeje. A ten, kto platí, má právo nielen predávať majetok a rušiť či objednávať programy - ale aj rozkazovať a zakazovať, prípadne meniť obsah. Netreba sa báť, že by sa štátne inštitúcie v ktoromkoľvek režime tejto úlohy zľakli…Preto sa politický tlak na STV a rozhlas nezníži - naopak, môže sa ešte zvýšiť.

Niežeby v súčasnosti, keď STV a rozhlas sú verejnoprávne, mal občan sťa platiteľ koncesionárskych poplatkov akýkoľvek vplyv na otrasnú kvalitu programov a neefektívnosť chodu STV. A práve to je jadro problému, to by mala vláda zmeniť- dať mu ten vplyv. A nie že mu zoberie čo i len teoretickú možnosť volať po náprave vo verejnoprávnych inštitúciách tým, že zmení ich charakter z verejnoprávnych na "štátoprávne". Možno však práve o to ide.

Ďalším dôvodom volania po zrušení koncesionárskych poplatkov môže byť snaha o zníženie rozsahu alebo zrušenie verejnoprávneho vysielania. Okrem obsahu divných argumentov na zrušenie koncesionárskych poplatkov sa oplatí totiž pozrieť si aj, kto ich hovorí. Pozadie SaS je v tejto súvislosti jasné.

Kam sa až môže posunúť zrušenie koncesionárskych poplatkov, naznačili aj páni z INEKO, ktorí nedávno rovno deklarovali, že štát by si mal programy kupovať, prípadne si ich objednávať od iných - aj súkromných - inštitúcií. Keď prejdeme teoretickú možnosť, že nie každý minister bude mať aj vďaka svojej minulosti rovnaké názory na výhodnosť zákaziek ponúkaných v týchto tendroch, prípadne možnosť cenzurovať obsah objednaných materiálov prostredníctvom vyvinutia už spomínaných politických tlakov na šťastného výhercu tendra zadávateľom - štátom - ostáva ešte jedna možnosť.

Vlastník štát v prípade svojej zlej finančnej situácie - rozumej, keď si vláda peniaze z rozpočtu už vytuneluje - zadá menej tendrov alebo rovno nezadá žiaden. To jest obmedzí alebo zruší vysielanie už svojich štátoprávnych inštitúcií v mene svätého grálu zníženia deficitu štátneho rozpočtu. To, že babka niekde vo východoslovenskej dedine na konci sveta, pre ktorú je STV a rozhlas jediným dostupným zdrojom serióznych informácií, o tieto informácie príde - to pravicu trápiť nebude.

Ovládnuť, obmedziť alebo zničiť verejnoprávny rozhlas a televíziu - ktorý z týchto cieľov zrušenia koncesionárskych poplatkov má niečo so slobodou alebo solidaritou? A potom - čo všetko nám ešte chcete brať, manipulovať alebo zdaniť?

Radičovej nová šanca na porážku

Radičovej nová šanca na porážku



Optimizmus a výnosné nadšenie “nezávislých” politických analytikov a “objektívnych” komentátorov dojatím vzlykajúcich nad novým začiatkom v SDKÚ s novým volebným lídrom má jednu chybu- nič také ako nový začiatok sa nekoná.

To, čo sme videli v SDKÚ je šikovné manévrovanie Mikuláša Dzurindu udržať sa za každú cenu na akomkoľvek poste, z ktorého sa môže raz s jasotom vrátiť na pozície, ktoré musel nateraz Ivete Radičovej prenechať.

Mikuláš Dzurinda ustúpil, lebo bol k tomu prinútený. Poslúchnuť výzvu k ústupu bolo pre neho z dlhodobého hľadiska výhodnejšie ako zotrvať na svojom poste. “Skupinka” vplyvných v tejto strane zistila, že škandál je príliš veľký, aby sa dal ustáť bez výmeny lídra. Voľby s Dzurindom na čele by mohli viesť k strate preferencií, ktorá by mohla vyústiť až do mimoparlamentného postavenia strany a jej nahradenie Sulíkovou SaS. Dzurinda absolútne správne vyhodnotil situáciu, “podriadil svoje záujmy záujmu strany” a ustúpil. Týmto si zachoval povesť tímového hráča, disciplinovaného straníka, na ktorú sa bude môcť pri svojom neskoršom návrate odvolať. Asi tak ako sa môže dnes Radičová odvolať na svoju “novú politickú kultúru”, ktorú akože zaviedla svojím odchodom z parlamentu po tom, ako jej prišli na jej škandál s hlasovaním. Tak Radičovej ako aj Dzurindov “čestný” ústup má jednu spoločnú črtu. Jeho protagonisti dobre vedia, že ho treba vykonať, aby sa mohli raz vrátiť na možno ešte lepšej pozície, než z akých “ustúpili”.

Situácia nie je totiž pre Dzurindu- a ľudí okolo neho- vonkoncom stratená. Naopak, Dzurindu voľby- a neúspech SDKÚ v nich- vynesú naspäť do vedenia strany. SDKÚ je totiž v nasledujúcich voľbách na neúspech odsúdená.
SDKÚ voľby nevyhrá nielen preto, že ich vyhrá Smer a on si bude vyberať partnerov na vládnutie a bude ich mať dostatok. Nevyhrá ich, lebo Radičová možno osloví analytikov, sociológov, psychológov- ale jej možnými voličmi mimo túto “skupinku” sú už len pravicoví tradicionalisti , ktorí chcú dať dole Fica za každú cenu. Problémom Radičovej a teraz už aj SDKÚ je, že voliči- ktorí ju volili v prezidentských voľbách a stoja za vznikom jej politického vplyvu- majú k nej vo voľbách parlamentných alternatívu v Sulíkovi. A koho väčšina týchto radikálov uprednostní? Sociologičku, ktorá argumentuje za národné zmierenie alebo “rozhodného lídra” Sulíka, ktorý do ideológie svojej strany namiešal výbušnú populistickú zmes odporu voči sociálnemu štátu, ľavici a zatiaľ nenechá posvätnú pôdu strany znečistiť ani len vstupom komunistu do jej radov? Sulíka víťazstvo Radičovej v primárkach SDKÚ politicky tešiť nemôže, ale Radičovú vznik SaS mrzí omnoho viac….

Takže - Radičová prehrá svoje druhé voľby za sebou.. Druhá prehra Ivety Radičovej v dvoch podstúpených zápasoch. Ak bude natoľko naivná, že pôjde ešte raz na prezidenta- a opäť prehrá- je politicky odpísaná. V politike sa počíta výsledok, víťazstvá- a nie sociologické kecy okolo vysvetľovania prehier.

Robert Fico a SMER si môžu gratulovať, že im pravica pred primárkami SDKÚ naleteli na hlášku, že sa boja Radičovej. Nič nebolo v záujme SMERU viac, než zneškodniť potencionálnu novú nádej SDKÚ už v tomto volebnom súboji, keď víťazstvo SMERU je ešte jasné a potupa Radičovej kvôli konkurencii SaS viac než pravdepodobná. Mať prehrami nepoškvrnenú Radičovú proti sebe o štyri roky neskôr, až v ďalších parlamentných voľbách, by bolo omnoho nebezpečnejšie…

Späť k Dzurindovi. Ak nevypláva na povrch ďalší závažný škandál- i keď kauzu šuplíkových firiem, daňových rajov a účtovníčky obvinenej zo sprenevery je už ťažké stupňovať či prekonať- a on sa udrží v pozícii straníckeho lídra do volieb, deň po nich je kráľom v strane opäť on. Ak bude prehra Radičovej dosť potupná- bez obhájení pozícií strany z predchádzajúcich volieb- Dzurinda bude môcť zaútočiť hneď. Ak to bude iba prehra, tak sa on alebo jeho verný stúpenec Mikloš stane volebným lídrom o štyri roky. Lebo veď oni už Radičovej šancu dali- i keď to bola iba šanca prehrať…

Každopádne, Dzurindovi na semafore zďaleka ešte nezasvietila červená. Nový začiatok SDKÚ pod vedením Radičovej je len amatérskym pokusom ľudí okolo nej o kopírovanie Obamovej kampane zmeny a vzbudenie záujmu o stranu na pokraji zániku. No na rozdiel od Demokratickej strany v USA, v SDKÚ je to začiatok konca lídra, obklopeného žoldniermi, ktorým chýba skutočné presvedčenie a “gule” za neho aj bojovať. Chýbajú im hrany a ten, pravicovými intelektuálmi tak odsudzovaný, plebejský priamočiary ťah na bránku. Dzurinda sa vráti.

USA, bohužiaľ, opäť uleteli

USA, bohužiaľ, opäť uleteli


Jedným zo základných pravidiel možnosti ľudskej existencie na tejto planéte je zásada snažiť sa nerobiť iným to, čo nechceme, aby iní robili nám. V súčasnosti toto pravidlo porušujú aj USA, ktorých veľvyslanec najnovšie kádroval politické strany na Slovensku a ich lídrov a zopakoval tvrdenia o neprijateľnosti Mečiara pre NATO.Jedným zo základných pravidiel možnosti ľudskej existencie na tejto planéte je zásada snažiť sa nerobiť iným to, čo nechceme, aby iní robili nám. V súčasnosti toto pravidlo porušujú aj USA, ktorých veľvyslanec najnovšie kádroval politické strany na Slovensku a ich lídrov a zopakoval tvrdenia o neprijateľnosti Mečiara pre NATO. Predstavme si situáciu, keď slovenský veľvyslanec pred americkými prezidentskými voľbami začne v médiách každý deň tvrdiť, že minister Ashcroft potláča ľudské práva, a vysvetlí Američanom, že majú preto voliť nie republikánov, ale demokratov. Lebo inak nepredáme Američanom v privatizácii už ani jeden podnik. Ako by reagovali na tieto hrozby americkí občania? Čo za imidž by získalo Slovensko? Nie je základným pravidlom diplomacie nevyjadrovať sa k vnútorným záležitostiam cudzej krajiny? Zatiaľ to tak bolo. Preto sa ani Spojené štáty a ich veľvyslanec nemôžu čudovať, ak mnohí slovenskí občania budú s ich korigovanými aj nekorigovanými názormi na Mečiara, Fica, SDĽ či KDH vnútorne súhlasiť, ale napriek tomu budú nútení proti nim vystupovať. Ak sa zmenili pravidlá diplomacie, treba to povedať. Inak by mala platiť zásada amerických otcov zakladateľov, že všetci ľudia boli stvorení ako rovní. Aj diplomati.

Vojna v Iraku nič nevyrieši

Bude vojna alebo nie? To je základná otázka, ktorá trápi svet na prahu nového roku a už teraz možno skonštatovať, že práve spôsob riešenia irackej krízy bude udalosťou, ktorá poznamená chod na svetovej politickej scéne v nasledujúcich 12 mesiacoch. "Tak ďaleko ešte nie sme," odpovedal kanadský premiér Chrétien na otázku, čím môže USA pomôcť v prípadnej vojne proti Iraku. Má pravdu. Na základe inšpekcií OSN možno zatiaľ konštatovať, že Irak nevyrába zbrane hromadného ničenia - a na rozdiel od Severnej Kórey - ani zbrane jadrové. Neexistuje ani dôkaz, že by Saddám spolupracoval s teroristami. Zostáva tak jediné obvinenie Washingtonu, ktoré na prvý pohľad obstojí - Saddám je diktátor, v Iraku niet demokracie. Ani toto však nie je argument, ktorý by ospravedlnil agresiu proti suverénnej krajine. Áno, demokracia je tak pre Ameriku, ako i pre Európu to najdokonalejšie politické zriadenie. Nikto, ani Bush však nie je tým Bohom na zemi, ktorý by mal právo určovať, aký je jediný správny a morálny spôsob spravovania krajiny. "Američania by sa mali snažiť viac chápať, než súdiť," tvrdí nositeľ Nobelovej ceny Jimmy Carter. Tak ako v minulosti, pokora a snaha o pochopenie kultúrnych špecifík namiesto bohorovnej snahy určovať chod sveta sú receptom na zachovanie mieru. Iste, existuje hranica, ktorej prekročenie už tolerovať nemožno. Je ňou úcta k životu ľudského jedinca, ktorou Husajn neoplýva. To však ospravedlňuje iba podporu irackej opozície zvonka, nie však vojenskú agresiu. Je to ako pri liečbe choroby - ak ju prekonáte podaním antibiotík, zabijete bacil, tak problém vyriešite. Ale z pohľadu budúcnosti je organizmus menej odolný a pri ďalšej chorobe už liečba nemusí zabrať. Ak iba podporíte vnútorný odpor a to dobré v organizme samo prekoná zlého diktátora v tele, našli ste riešenie dlhodobé. Podpora disentu sa už osvedčila. Aj v Iraku by sa ľud vedel skôr zjednotiť okolo opozície z vlastnej krvi než okolo cudzorodého prvku - USA tu budú vždy vnímané ako agresor. Odpor Európy proti vojne v Iraku má reálny základ a ak vydrží aj tento rok, bude to prínosom. Vojna nič nevyrieši. Bolo by múdre, ak by si aj slovenská diplomacia uvedomila, že rozbitie rovnováhy v takej citlivej oblasti jej v konečnom dôsledku neprospeje. Zachovanie statusu quo je aj pre nás výhodnejšie než jeho narušenie. Aj arabský svet je trhom, aj tu sú perspektívy, ktoré by sa v spolupráci s EÚ dali využiť. Práve spolupráca s Bruselom namiesto podliezania Washingtonu je tým najsprávnejším receptom pre slovenskú zahraničnú politiku.

Rok Bushovej demonštrácie sily

Dianie na zahraničnopolitickej scéne v roku 2002 sa oveľa viac ako po minulé roky odvíjalo od udalostí, ktoré sa stali v roku predchádzajúcom. Posledných dvanásť mesiacov dalo za pravdu všetkým pesimistom, ktorí predpovedali tragický dosah teroristických útokov, čo postihli USA, na spôsob riešenia konfliktov vo svete. Nástup politiky sily namiesto politiky rozumu, uprednostňovanie primitivizmu vojny pred diplomatickými finesami, predznamenala nová americká doktrína preventívneho útoku, v ktorej si USA osobujú právo agresie aj bez súhlasu OSN. Bush následne skombinoval právo prvého jadrového úderu so začatím inštalácie protiraketového dáždnika. Ten by v prípade funkčnosti ochránil USA pred nukleárnou odvetou. Kým nebudú mať protiraketový dáždnik aj ostatné jadrové veľmoci, USA budú globálnou superveľmocou bez možnosti svetovej kontroly. V jadrovom útoku im nebude teoreticky možné zabrániť ani právom, ani silou. Koncepciu filozofie unilateralizmu Bushova administratíva čiastočne demonštrovala aj v praxi. Neúspech Busha, ktorý nechytil bin Ládina "živého ani mŕtveho", si americký prezident kompenzoval na Iraku. Je pozitívne, že USA neobišli tohto roku pri riešení irackého konfliktu OSN. Negatívne je, že prijatie rezolúcie 1 441 na jeseň tohto roku si USA vynútili rétorikou vydierania. Svet nakoniec Bushovi kývol, rezolúcia bola prijatá. Jej napĺňanie prinieslo zatiaľ iba plusy. Saddám Husajn sa podriadil OSN, inšpektori kontrolujú zbrojný arzenál politika, ktorý už raz bol agresorom. Konečné pasívne saldo spôsobu riešenia irackej krízy je však zapríčinené neradostnými vyhliadkami do budúcnosti. Bushova administratíva sa chystá na vojnu napriek tomu, že zbrojní inšpektori zatiaľ na Husajna nič podstatné nenašli. Skrátka, americký prezident viac ako výsledkovú listinu inšpektorov sleduje kalendár. Ocko, ktorého chcel zlý Husajn zabiť - aj takto zdôvodňoval Bush nutnosť guľky pre Saddáma - mu totiž pošepol, že najlepším mesiacom na útok proti Bagdadu bude február. Európa sa zatiaľ prejavila zdržanlivo. Najtriezvejšie sa správa aj v poslednej fáze krízy Nemecko, ktorého kancelár vyhlásil: "Je pre mňa dôležité vychádzať z predpokladu, že konflikt sa dá vyriešiť mierovými prostriedkami." Slovenská diplomacia zvyknutá podliezať Moskve nesklamala, teraz podliezame Washingtonu. Jej šéf Kukan najprv vyhlásil, že Slovensko by sa malo podieľať na "vyrovnávaní protiamerických excesov Európy". Následne v oficiálnom náčrte budúcnosti slovenskej diplomacie uviedol, že Husajna treba odzbrojiť, "ak Bagdad nedokáže, že nepokračuje" v jadrových programoch. Svoju nevinu dokazuje obvinený. Systém americkej justície uplatňovaný v slovenskej zahraničnej politike je Kukanovým excesom, dokazujúcim, že minister považuje medicínsku metódu rektoskopie za vhodný pracovný postup aj v diplomacii. Skutočnosť, že prezident Bush triezvy rozum nahradil silou, je najväčším negatívom v roku 2002. To, že slovenská diplomacia nemá v krízových situáciách vlastnú tvár, už nikoho neprekvapí. Jediným pozitívom svetového vývoja tak zostáva racionalizmus Európy, konkrétne Nemecka. Kiež by bolo dovolené zostať mu zachovaným.

Summit sa dá aj namaľovať

Ten chlapík nemal chybu. Pomaličky si vytiahol z puzdra stojan, pripevnil naň plátno a na palete rozvážne namiešal farby. Chaos kongresového centra, stres cvakotu klapiek a nervózne pokriky novinárov či politikov - nie, jeho to rozhádzať nedokázalo. On len maľoval. "Chcem priblížiť atmosféru summitu verejnosti. Lenže nie tak, ako to robia tradičné médiá, ja verím, že maľba dokáže postihnúť viac, ide viac do hĺbky, ako zachytenie momentu fotoaparátom, farby vyjadria podstatu viac, ako písmená," vychrlil zo seba Morten Goll, nezdvihnúc ani na chvíľu oči od svojho diela. Sympatický muž v čiernom roláku pritom nie je maliar profesionál. Živí sa stavaním kulís v divadlách, keď má finančné suchoty, nepohrdne ani prácou v samoobsluhe. V jeho zasnenom pohľade sa odrážalo hľadanie filozofických právd v uličkách Christianey, sálala z neho uvoľnenosť a vôňa exotických potuliek mysle v zákutiach nedostupných občanom, vystresovaným rutinou fádnej každodennosti. " Mám po krk toho neoliberalizmu, ktorým nás kŕmia v tlači, rozhlase i televízii. Ja nestojím o pravidlá voľného trhu, Európa nesmie byť iba o ekonomike, to musí byť o rôznorodosti ideí. Nechcem za to ani korunu, myšlienka organizátorov tejto akcie je jednoducho geniálna," dodal Morten, vysvetľujúc, že v kongresovom centre sa pohybujú aj jeho kolegovia básnici či hudobníci, ktorí sprostredkujú kodanský summit verejnosti zase svojimi vlastnými výrazovými prostriedkami. Akreditácie a ostatné úradné vybavovačky sprostredkovala umelcom organizácia Viac informácií verejnosti, ktorá usporiada aj výstavu. Návštevníci si budú môcť popri kresbách a maľbách vypočuť aj verše básnikov či tóny hudobníkov - to všetko inšpirované látkou nazbieranou na kodanskom summite. "Priestory poskytne Dánska kráľovská umelecká akadémia, príde aj kráľovná, oblek pre umelcov nebude povinný," dodáva dôležité detaily Morten. Chvalabohu, aj o tomto je Európa...

Bude sen skutočnosťou?

Kvóty na izoglukózu, výška predvstupových dotácií, počet kráv, ktoré smieme odchovať na mäso, a tých, ktoré smieme aj podojiť. Tak zneli slovné spojenia, ktoré sa v predchádzajúcich dňoch najčastejšie skloňovali v súvislosti s pojmom Európska únia. Vzhľadom na dobu, ktorú žijeme, sú pochopiteľné. Z historického pohľadu už menej. Náš pripravovaný vstup do únie nie je totiž len návrat do spoločenstva krajín, ktorých životná úroveň sa za uplynulých 50 rokov výrazne vzdialila tej našej. Keď Adenauer a deGaulle snívali svoj mierový sen o zjednotenom starom kontinente, tak viac ako spoločný hospodársky priestor ich lákali možnosti, ktoré bude taká Európa poskytovať svojim obyvateľom. Možnosť cestovať bez zbytočných byrokratických prieťahov, spoznávať kultúru susedov, vymieňať si vedecké poznatky - to bola idea, ktorá francúzskeho prezidenta v roku 1959 prinútila zvolať: "Áno, je to Európa, Európa od Atlantiku až po Ural, cela táto Európa - to je kontinent, ktorý bude rozhodovať o osude sveta!" To nie je velikášstvo, to je reálne zhodnotenie možností. Oboch štátnikov, tak deGaulla, ako aj Adenauera, vzrušovala myšlienka, ako by sa vyvíjali filozofické, kultúrne či vedecké dejiny Európy, ak by politici vytvorili velikánom jednotlivých národov spoločnú platformu. A o tom je projekt spoločnej Európy, ku ktorému sme teraz prizývaní aj my. Áno, nájomné sa platí peniazmi a v hypermarkete za idey nepredávajú. Napriek tomu, možnosť prispieť do európskej genetickej banky dedičstvom Hviezdoslava, Dubčeka či Jesenia, to je šanca, z ktorej vzniká genóm menom Európa a z ktorého môžu potom vyťažiť v budúcnosti aj spisovatelia Matkin či Hvorecký, filozof Bondy, filmár Jakubisko, lekári Urban, Kozák alebo Bauer. No a s nimi aj my všetci. Zabudnime preto na chvíľku na izoglukózu, dojnice a predvstupové dotácie - dôvodov, pre ktoré sa oplatí tešiť na Európu, je viac.

Oslava nádeje

Ak zachrániš človeka, akoby si zachránil všetko ľudstvo, tvrdí sa v židovskej legende. Spočítať presné číslo, koľko ich on zachránil, nie je možné. Oveľa jednoduchšie je zistiť, ako to Jimmy Carter - lebo o ňom je reč - urobil, resp. ako to neurobil. On v mene záchrany života nikdy nedal príkaz zabíjať a v mene zachovania mieru nikdy neviedol vojnu - ani tú "preventívnu". Nikdy mu nebola vlastná bohorovná viera primitívov vo vlastnú neomylnosť, nikdy netvrdil, že problém sa dá vyriešiť "jednou guľkou" pre jeho údajného nositeľa. Radšej než lacné populistické reči viedol zložité rokovania v Camp Davide. Počas jeho úradovania bol Blízky východ najbližšie k mieru. Dnes je odporcom samostatného vojnového pochodu Američanov na Bagdad v mene zmeny režimu, odmieta súdiť iné kultúry "jediným správnym" meradlom, nájdeným kdesi v púšti texaských rančov. Tvrdí, že neschopnosť súčasnej politickej reprezentácie Izraela žiť v mieri so susedmi je najväčším zdrojom napätia vo svete. Je jasné, že ceny Spravodlivý medzi národmi ani potlesk Washingtonu si Jimmy Carter neužije. Udelenie Nobelovej ceny mieru je preto zaslúženým zadosťučinením Carterovi ako politikovi mierotvorcovi. Zároveň je však i nádejou pre svet a obzvlášť práve pre Blízky východ, že vojnu raz vystrieda mier, že politika založená na sile ideí nahradí primitivizmus idey bezduchej sily. Lebo kým argument sily nič netvorí a iba zabíja, sila argumentov je základom filozofií, ktoré majú svojich dedičov. Je len otázkou času, kedy Busha raz vystrieda nový Carter.

Spojencov si nevyberáme rečami

Podpis vyhlásenia, ktorým sa Slovensko zaraďuje ku krajinám odhodlaným pripojiť sa ku koalícii štátov, ktoré po boku USA povedú vojnu proti Iraku, je vyčlenením sa našej diplomacie spomedzi krajín visegrádskej štvorky na úkor priradenia sa k štátom vilniuskej desiatky. Je to krok z Európy, krok smerom na Balkán. Hoci text dokumentu možno zatiaľ - z viny našeh delegácie, ktorá zrejme dobre vie, prečo ho už štyri dni utajuje - len ťažko odhadnúť, už teraz je jasné, že vyhlásenie je pochovaním iniciatívy prezidenta ČR Havla. Dokument je totiž, i podľa signálov ministra zahraničných vecí Kukana, o vstupe Slovenska do "ad hoc koalície" vnútri aliancie, tentoraz v prípadnej vojne proti Iraku. Havel, naopak, už v prvý deň summitu loboval za zachovanie pôsobenia aliancie ako celku. Je ťažké odhadnúť, či českému prezidentovi s jeho humanistickými a filozofickými koreňmi išlo o NATO a jeho ďalší zmysel existencie, alebo skôr pochopil potrebu zviazať a vyvážiť prílišnú priamočiarosť súčasnej americkej administratívy v akomkoľvek spolku - hoci i vojenskom. Možno český prezident iba cítil, že aliancia sa po strate spoločného nepriateľa z čias studenej vojny rozpadá a potrebuje Saddáma ako miazgu svojho ďalšieho fungovania, možno však svojou iniciatívou sledoval filozofickú nutnosť boja kvantity viacerých protichodných názorov vnútri jedného celku, len aby zabránil vzniku jednoznačnej a možno i konečnej kvality - vojnovému konfliktu. O čo ťažšie je odhadnúť skutočné Havlove motívy, cieľ jeho iniciatívy je jasný. Havel chce na rozdiel od Busha do otázky týkajúcej sa rozhodovania o Iraku zapojiť v rámci aliancie aj Nemecko a Francúzsko, ktorých diplomacie by túto druhú šancu - hoci z rôznych dôvodov - rady využili. Slovensko podpisom vyhlásenia, ktoré navrhlo Rumunsko, celý tento projekt odpílilo. USA si šúchajú dlane, odbojná Európa dostala príučku, Američania dokázali, že sú vždy schopní do svojej sféry vplyvu pritiahnuť dostatok satelitov - bolo by naivné myslieť si, že USA potrebujú rumunskú či slovenskú armádu na porazenie Iraku... Radosť USA je pochopiteľná, len ten slovenský podpis nie. Čo má z neho štát, ktorý už dostal pozvánku do aliancie, ale ešte stále nie do EÚ? Prečo sa tak jednoznačne staviame na stranu tých, čo búšia do Nemecka, do krajiny, ktorá je na Slovensku najväčším zahraničným investorom? A nakoniec - prečo okamžite po získaní pozvánky potápame Havla, ktorý sa lobovaním o tú pozvánku tiež pričinil, a namiesto toho si za strategického partnera v aliancii vyberáme Rumunsko? Dzurinda tvrdil, že spojencov SR v NATO vidí skôr medzi krajinami V4 než krajinami V10. Toto logické konštatovanie by mali nasledovať aj skutky. Logické, nie schizofrenické.

Zostaňme aj v NATO Európanmi

A už sme takmer tam. Je čas oslavných prípitkov a fanfár, pozvánka Slovenska do NATO je úspechom, ktorý súčasná vládna koalícia právom oslavuje. Je nesmierne cenné, že popri oslavách sa našiel čas aj na úvahy nad miestom, ktoré si bude slovenská diplomacia hľadať vnútri aliancie. Samotný obsah týchto úvah už taký potešiteľný nie je. Slovensko sa ústami svojho ministra zahraničných vecí prihlásilo k americkému krídlu aliancie, zavrhnúc európsky tábor reprezentovaný Francúzskom a Nemeckom. Je to chyba. Eduard Kukan v októbri povedal, že Slovensko si predstavuje ako spojenca USA, ktorý bude "vyvažovať excesy západnej Európy". Dodal, že tento trend "cíti" aj na rokovaniach s ostatnými krajinami V4. Spochybniť Kukanove "pocity" naozaj nie je ťažké. Maďarsko s ľavicovým Medgyessym a tradične nadštandardnými vzťahmi s Nemeckom či Česko so sociálnodemokratickou vládou, ktoré uprednostňuje nielen švédsky model spoločnosti, ale aj švédske stíhačky pred americkými, naozaj nemožno upodozrievať z ochoty podliezať Washingtonu za cenu rozhádzania si vzťahov s Berlínom, ale i Parížom. Stačí sa pozrieť na rebríček zahraničných investorov, spomenúť si, kto roku 1989 otvoril závory východným Nemcom. Takže minimálne k Budapešti a Prahe sa Bratislava nemá ako pripojiť, tieto dva štáty majú jasno vo svojej histórii i geopolitických záujmoch a nič nenasvedčuje, že by chceli v budúcnosti uprednostniť silové riešenia Washingtonu pred európskymi pokusmi o diplomatické urovnanie kríz, napríklad aj tej irackej. Aj pre Slovensko by bolo potom lepšie, aby ako svojho strategického spojenca vnímalo krajiny "svojho" regiónu a krajiny západnej Európy. Nielen pre zemepisnú polohu - politika EÚ je stabilizujúcejšia a konzistentnejšia ako zahraničnopolitické dobrodružstvá súčasnej americkej administratívy. Agresívna politika Georgea W. Busha vybočuje z historických mantinelov USA. Ešte aj jeho otec sa zastavil - v oveľa spravodlivejšej vojne proti Iraku - pred bránami Bagdadu. Hľadať v Bushovom politickom repertoári Clintonove mierové iniciatívy z Camp Davidu je márne. Tradícia USA ako krajiny slobody a demokracie je príliš silná, aby ju zvrátil rančer z Texasu. Spojiť sa s ním je pragmatickou chybou. Do prezidentských volieb v USA sú už iba dva roky, v Berlíne sa bude voliť až o štyri, zahraničná politika Francúzska sa, chvalabohu, výmenami vlád nemení. Nie je múdre pripájať sa k niekomu, kto sa v blízkej budúcnosti aj v samotných USA ocitne v úlohe vlka samotára. Rozhádzať si kvôli nemu vzťahy s Európou je hlúposť. Lebo excesom je politika Georgea W. Busha, nie zahraničnopolitické smerovanie štátov EÚ. Z morálneho hľadiska je to tiež jasné. Nedá sa to povedať lepšie, než to vyjadril Erazim Kohák pre MF Dnes: "Teraz, keď Ameriku ohrozuje zaslepenie mocou a blahobytom, zasluhuje si pomoc v zápase so zlými duchmi, ktorých nosí v sebe." Slovensko môže pomôcť USA tým, že si uvedomí svoje miesto na mape a nestane sa pätolizačom Busha, ale naopak, spolu s Európou sa pokúsi udržať divoký texaský živel v diplomatickom koryte. Pripojiť sa k osamelému kajakárovi pred vodopádom je iste vzrušujúcejšie. Prevrátiť sa spolu s ním však už menej. To by znamenalo totiž aj osamelé potápanie sa na diplomatické dno. A to už skutočne zaváňa excesom.

Ryjete držkou zemi

"Obě delegace položili pak věnce k hrobu neznámého vojína. A co na to neznámý vojín?" Parafrázujúc Krylov text, mal to slušne povedané, na háku. To by asi nebol prípad Johna Lennona, ktorého pamiatku nemilosrdní propagandisti takisto zneužili - oni na agitku pražského summitu NATO. Lennon by zúril o to viac, že vykrádačmi jeho hrobu sú bývalí českí disidenti. Keby to Žantovský, Kocáb a Havel mysleli ako odkaz aliancii, aby dala v predvečer vojny v Iraku šancu mieru, dajme tomu. Ani náhodou - ako textár, spevák, respektíve garant akcie vážne mienia na pražskom summite privítať hlavy štátov a armád štvrťhodinovou kompozíciou zloženou z motívov Lennonovej Power to the People. Využili motívy hudby hrdinu odporu vojny proti Vietnamu na ohúrenie papalášov na summite vojenskej aliancie, oni naozaj nechajú Lennona spievať Bushovi... Zvrátené. Použitie, zneužitie a anglické pretextovanie Vltavy, Ódy na radosť či Marseillaisy bude celú frašku potom už len dôstojne dopĺňať, generálom bude spievať aj detský zbor. Organizátori akcie veria, že to bude výnimočné, že establishmentu NATO "zostane Praha v hlave". Na to sa nedá povedať nič iné, len to, že všetci aktéri tejto akcie museli mať v hlave, keď im to napadlo. Keby Lennon vstal z mŕtvych, zomrel by od zlosti, keby sa to podarilo Krylovi, vzal by gitaru, zapálil si, zaškeril sa a smerom k Pražskému hradu by zaspieval to isté, čo kedysi: "Ne, nejste na kolenou, ryjete držkou zemi..."

Newyorské metro je najlepším divadlom

Najprv ho budete nenávidieť. Unavený z cesty, tri kufre v rukách, každý do vás sáče, drgá, tu sa nedá urobiť jeden slobodný pohyb. Na druhý deň ráno už vyspatý a svieži však zistíte, že je to lepšie ako divadlá na Broadwayi. Newyorské metro. Od počiatku storočia - prvú trasu metra otvorili v roku 1904 - podzemka vyrástla v nekonečnú sieť pavučín spájajúcich všetky časti mesta. Milión chodieb a priechodov medzi jednotlivými stanicami. Je v nich stále teplo, čo využívajú hlavne bezdomovci počas chladných zimných nocí. Metro poskytuje pôsobisko najrôznejším neobjaveným umeleckým talentom, ale aj predavačom viery či žobrákom. "Nie, ty tú cigaretu nepotrebuješ, Boh ti to nekázal, odhoď ju, prečítaj si radšej Bibliu," strkal mi na Times Square do ruky výtlačok Božieho slova asi 40-ročný kazateľ. Svoje adresné osobné agitky spestroval hlasným recitovaním pasáží zo Starého zákona, kývajúc sa pritom ostošesť na rybárskej stoličke v snahe prekričať hluk prichádzajúcich a odchádzajúcich vozňov. To vyholený prívrženec Hare Krišnu v oranžovkastej sutane a sandálikoch mal o niečo dôstojnejší imidž. Rozdával okoloidúcim letáky pozývajúce do akéhosi tréningového kempu, kde vraj nadobudnete pokoj duše a mier tela. "Mal si ich vidieť minulý týždeň, to sa skoro pobili. Kresťan vraj zabŕdol do teritória krišnistu a ten zabudol na učenie o nirváne," informoval ma môj spolubývajúci z harlemského hostela. "Kričali na seba, recitovali si úryvky zo svojich kníh, ľudia z nich boli hotoví," dodal.

Harlem, raj pirátov

Apropo, Harlem, to je nástupište predavačov najrôznejších pirátsky napálených cédečiek, bateriek, suvenírov, pohľadníc a iných zbytočností. Vrútia sa do vozňa, rozbalia svoje haraburdy, upozornia na seba vyzváňajúcim hračkárskym telefónom a - dobiedzajú. "Mám najnovší Eminem, super kvalita, v obchode 15, u mňa iba za 6 doláčov," tvrdí mohutný černoch, ktorému sa človek jednoducho bojí povedať nie. "Ich verstehe nicht," vysúkam zo seba radšej namiesto vysvetľovania, že Eminem to nie je moja káva. "Deutchland? A čo tak trochu hashu, alebo nejakej trávky," nedá sa odbiť. Je drahý, za najmenšie vrecúško chce 15 dolárov. To predavači nádejí sú lacnejší a na rozdiel od predavačov viery aj menej dobiedzaví. Letáčiky vám podávajú s úslužnosťou letušiek v najlepších aerolíniách. "Káva zadarmo, káva free," drkotala na stanici Canal Street drobná Vietnamka ukláňajúc sa pred každým zo svojich potenciálnych zákazníkov. Obsah letáčika, ktorý mi vtisla do ruky, už taký milý nebol. Káva bola zadarmo, ale iba keď som v reštaurácii pána Changa minul minimálne desať dolárov. Na Chinatown priveľa.

Koncert pod burzou

Najväčší zážitok v metre však poskytujú jednoznačne hudobníci. Dredy po pás, farebná čiapočka, v ústach žváro s prenikavou vôňou, pred sebou zo päť bielych kýbľov - a koncert jamajského dua priamo pod burzou na Wall Streete sa môže začať. Biznismeni v sivých oblekoch a s vážnou ustarostenou tvárou - veď DowJones padá - sa najprv na šialený rytmus bubnov pozerajú pohoršene, nedôverčivo, jednoducho nestíhajú, potom sa im však na tvárach rozhostí veľkodušný úsmev, spomenú si možno na svoju party spred tridsiatich rokov, keď sa naposledy kdesi na intráku aj oni odviazali. Do jedného z kýbľov, ktorý je postavený "normálne", teda nie hore dnom - padajú prvé dolárovky, kde-tu sa mihne aj päťka a jedna desina. Jamajčania to vymákli. Wall Street je pre hudobníkov tá najlepšia stanica. Okrem biznismenov je tu aj plno turistov, ktorí su ochotní za takéto spestrenie dovolenky pustiť časť svojich úspor. Do kategórie hudobníkov možno zaradiť aj slepého ruského harmonikára, ktorý sa pohybuje vo vozňoch na trase W smerom do Queensu. Zahrá kúsok clivoty "Vychadila na bereg Kaťuša..." potom zahlási dôstojným hlasom: "Vaše sponzorské dary rád prijmem." Kolísavou nápadne neistou chôdzou, pichajúc bielou paličkou do cestujúcich, prejde vozňom, samozrejme, že v ostrej zatáčke skoro padne - to vzbudzuje súcit - a na ďalšej stanici je už o asi sedem-osem dolárov bohatší. Molodec.

Bratia, dajte bratom najesť

To černoch na rozhraní medzi Harlemom a Bronxom si toľko námahy nedá. Vytiahne z vrecka škatuľu mlieka, nejaké toasty a zahlási: "Sme dobročinná organizácia podporujúca čiernych bezdomovcov. Vláda nás diskriminuje a nedostávame od nej žiadne príspevky. Bratia, pomôžte, dajte bratom najesť!" Necítim sa oslovený. Bratmi sa v Harleme nazývajú medzi sebou černosi. Schúlim sa na sedadle a snažím sa byť neviditeľný. Nie som však jediný, ktorý čiernemu bratovi neprispeje - žobrať v tejto štvrti nie je výnosný džob. Cesta medzi Harlemom a Bronxom však má svoje výhody. Teda aspoň pre voyeurov - je to jediné miesto v newyorskom metre, kde ešte uvidíte ľudí, ako sa na verejnosti bozkávajú. Hriešni mladí "latinos" nenásytne sa vpíjajúci do svojich pier, vnášajú do ošarpaného metra kúsok nehy a sú príjemným spestrením na ceste, počas ktorej väčšina Newyorčanov číta a tvári sa nezúčastnene. Rovno nad nimi sa týči reklama ktorá tvrdí: "Newyorčania sa milujú 350 hodín v roku, hľadaniu miesta na parkovanie však venujú 420 hodín." Tak parkovisko hľadať pri ceste metrom nemusíte - a to divadlo k tomu máte tiež grátis. Pardon, za dolár päťdesiat - presne toľko stojí jedna cesta vo vozňoch, kde stretnete celý svet.

...a taká skvelá krajina to bola

Harlem, sobota ráno. Pokoj, aký sa dá zažiť len v toto ráno, keď sa mesto pomaly prebúdza po búrlivej preflámovanej noci. Do verejnej práčovne sa začínajú trúsiť prví ľudia. Ako každú sobotu o takomto čase najprv si idú sem vyprať šaty a potom do kostola svoju dušu. Tradičný harlemský kolobeh... Jediný, kto tentoraz vybočoval z ospanlivého normálu, bol majiteľ práčovne Ind Vishnu. Muž v stredných rokoch, s jemne prešedivenou bradou a tvárou mudrcov. Za svojimi pokojnými inteligentnými črtami tváre však skrýval akýsi nepokoj. "Dnes som tu naposledy, balím," zdôveril sa mi po úvodných zdvorilostných formulkách. Do očí mu vhŕkli slzy. "Bojím sa, v pondelok imigrační zobrali Iqbala, po Pakistancoch sme na rade my," dodal. No áno, newyorskí imigrační úradníci sa činia, noviny informujú o ich "úspechoch" každý deň. Pakistanská komunita je v panike - od 11. septembra vraj vyhostili už vyše tisíc ilegálov. Nikto nevie, po koho si prídu zajtra. Vraj trieskajú na dvere, berú rodinám otcov priamo pred očami detí, píše sa v poslednom vydaní newyorského bulvárneho plátku Newsday. Pripomína mi to časy disentu a eštebákov. Niektorí moslimovia vraj aj do mešít chodia radšej okľukou, tak, aby ich nebolo príliš vidno. Čo ak tam striehnu imigrační? To mi pripomína obdobie, keď sme ako malé deti s bratom museli chodiť do kostola v Biskupiciach pomaly cez Raču. Otec nás nútil, auto zaparkoval vždy minimálne päť kilometrov od stánku Božieho, aby ho vedľa kostola nebolo vidieť, aby v robote nemal problémy. Čím sa toto líši od socialistických tortúr? "A taká fajn krajina to bola. Bože, nesťažujem si, doma budem s tými úsporami kráľ. Ale čo deti, majú tu už kamarátov, plačú mi každý deň, nechcú domov. Ale musíme, tu už nič nie je, ako bolo..." Vishnovu story poznám z predchádzajúcich návštev práčovne. Prišiel sem s 80 dolármi vo vrecku. Prešiel všetkými tradičnými zastávkami indického imigranta - umýval riad za štyri doláre na hodinu, potom sa zmohol na taxík a nakoniec si kúpil práčovňu. Miloval túto krajinu za to, za čo som kedysi na vlajku s pruhmi a hviezdičkami vzhliadal s obdivom aj ja. "Geniálne bolo, že nikto sa ma nepýtal, či som ilegál, jednoducho som pracoval a platil dane. Nikto ma netrestal za to, za čo som nemohol, za miesto, kde som sa narodil," spomína. Kedysi bola Amerika aj pre mňa jedinou a poslednou krajinou na svete, ktorú som obdivoval. Poctivo napĺňala slová svojej úžasnej ústavy, podľa ktorých sú si všetci ľudia rovní. Že nezáleží na tom, odkiaľ si a či a za akým bohom ideš. Že všetci majú rovnaké šance. Že táto krajina je krajinou druhých začiatkov pre obyčajných malých ľudí, ktorým štát uľahčuje, čo môže - on slúži im, nie oni jemu. Bývavalo. "To, že obyčajní ľudia po tých teroristických útokoch spanikárili, to chápem. Ale prečo to, preboha, podporuje aj štát? Prečo chcú, aby ľudia žili v strachu? Toto tu predsa nikdy predtým nebolo, toto sa zle skončí, násilie prináša len násilie," hovorí Vishnu smutne a dodáva: "Videl som, ako zbalili nejakého Mexičana, ktorý bubnoval v podchode. Dal im vodičák a oni si normálne vypýtali green card (zelenú kartu). Jasné, že ju nemal, bol z toho úplne paf. Dnes už pije tequillu niekde v Chiapas, ak mal šťastie a nesedí niekde v base." "Toto nepotrebujem. Bohatý som nikdy nebol, ale česť mám len jednu. Ja do basy nepôjdem," tvrdí. Obaja vieme, že okrem cti sú v hre aj peniaze. Keby ho zbalili, čo by sa stalo s jeho životným dielom, harlemskou práčovňou? "Predal som ju, dobre som ju predal. Deti za tie peniaze bez problémov dokončia školu doma," hovorí. Tradičná, budhistická blaženosť však jeho úsmevu chýba. Nirvánu mu kazí to, čo prekáža aj mne. Newyorský kotol, v ktorom sa kedysi miešali všetky národy sveta, chladne. Bola to krajina svetoobčanov...

Veríme...

Najprv tvrdili, že tam treba zmeniť režim. Svet im povedal, že na inváziu do suverénnej krajiny to nestačí. A tak zistili, že sa tam vyrábajú zbrane hromadného ničenia. Svet chcel vidieť dôkazy. Tvrdili, že ich majú, ale neukážu. Svet im sľúbil, že tam pošle inšpektorov, aby teda videli aspoň oni, aj Irak sa podriadil. Zase nemohla byť vojna. A tak vo štvrtok zistili, že Irak má napojenie na Al-Kajdá. Vraj im to povedali "vysokopostavení zajatci". Nevedno prečo - možno sú ešte stále pod vplyvom vália, ktorým ich napojili, keď ich viezli do Guantánama - ale zatiaľ neukázali ani jedného takéhoto zajatca, ktorý by im pred televíznymi kamerami spojenie s Al-Kajdá potvrdil. Svet im má veriť. Veríme. Ale je dobre, že George W. Bush do svojej zbierky argumentov podporujúcich vojnu v Iraku ešte stihol vo štvrtok pre istotu pridať tvrdenie, podľa ktorého "Saddám je chlapík, ktorý sa pokúsil zabiť môjho ocina". Je to zatiaľ totiž jediný argument, ktorý sa dá overiť - je to naozaj pravda. A tak aj my nenapraviteľní európski pacifisti vieme, za čo sa bude v Iraku bojovať. A vieme, že USA nás, svojich spojencov, opäť raz berú vážne. Proste im - veríme.

Mier sa nedá zachrániť začatím vojny

Nová bezpečnostná stratégia USA, ktorú predstavil záverom minulého týždňa George Bush, je zrkadlom duše najmocnejšieho štátnika planéty. Obraz, ktorý toto zrkadlo odráža, neveští pre svet nič dobré. George Bush sa domnieva, že svetový mier možno zachrániť vojnou. Heslo komunistických ideológov, ktoré ešte donedávna krášlilo nejednu električku v socialistickom Československu, našlo tak renesanciu v Bielom dome. Vodič tej americkej električky konštatuje, že ľudia všade na svete chcú mať právo sami si určiť, ako budú žiť a "vybrať si, kto im bude vládnuť ". Na druhej strane však sľubuje, že "USA rozšíria slobodu po celom svete". Americky prezident v dokumente slobodu niekoľko ráz zamieňa s pojmami "demokracia a voľný obchod", t. j. hodnotami, na ktorých stojí americká spoločnosť. Bush sľubuje globálnu slobodu a globálnu bezpečnosť. Nechápe, že sloboda nikdy nemôže byť globálna, že sloboda ako pojem skrýva v sebe právo voľby obmedzení. A tie sú všade inakšie, každý národ, každá kultúra je postavená na iných hodnotách, na iných slobodách aj iných obmedzeniach. Snaha vnucovať iným národom tie svoje, americké slobody a obmedzenia, potom už nemá so šírením slobody nič spoločné. Tomu sa potom hovorí obmedzovanie suverenity a práva voľby, čo je znak neslobody. Okrem filozofických nedostatkov je však oveľa nebezpečnejšia tá časť dokumentu, v ktorej americký prezident na jednej strane konštatuje, že "aliancie a multilaterálne organizácie" - medzi ktorými spomína aj OSN - môžu "znásobiť silu štátov milujúcich slobodu". Na druhej strane však konštatuje, že "USA nebudú váhať konať samostatne a v mene práva na sebaobranu aj preventívne". Jediným chvályhodným posunom, ktorý Bush v dokumente - po kritike zo zahraničia pri predstavovaní náčrtu stratégie v júni 2002 - urobil, je skutočnosť, že americký prezident ani v kapitole V, kde vysvetľuje, ako bude chrániť USA a spojencov pred útokom, nespomína v prípade preventívnych úderov Spojených štátov vyslovene pojem "preventívny jadrový útok". Lenže v dokumente nie je ani pasáž, kde by použitie nukleárnych zbraní vylučoval. Nepriamo to pripúšťa v úvode dokumentu, kde tvrdí, že USA využijú "všetky možnosti armády" na ochranu svojej slobody. Čerešničkou na šľahačke je potom konštatovanie, že "jedinou cestou k mieru a bezpečnosti je cesta proaktívneho prístupu", teda činov. Z týchto citácií z dokumentu potom jasne vyplýva, že Bush chce chrániť mier hoci aj začatím vojny. Summa summarum - svet má pred sebou nový typ militantnej obrannej stratégie, v ktorej medzi obranou a útokom nie je jasná hraničná čiara. Ideológia, ktorá je už sama osebe dosť nebezpečná, nadobúda hrozivé rozmery, keď sa pozrieme na osobu vodiča americkej električky. Jeho spôsob jazdenia založený na práve prednosti silnejšieho dáva jasne tušiť, že táto električka svetu veľa nádeje neprivezie. Každá kolízia pritom môže byť posledná - pre celý svet.

Dobré ráno, papaláši!

Dekriminalizácia ľahkých drog, nechuť slúžiť vlasti v armáde, dotovanie prezervatívov - tri témy, ktorých popularizáciou na politickej scéne mladí v SDA urobili veľkú službu tak svojej strane, ako aj Slovensku. Papaláši, vystúpiac zo svojich bavorákov, sú zhrození - kam sme sa to až dostali? Páni, vitajte na Slovensku, vitajte v generácii, ktorá sa - a nie úplne mylne - domnieva, že občasná relaxácia pri jednom-dvoch jointoch nie je o nič viac škodlivá, ako spitie sa do nemoty a močenie z reštauračných terás. V generácii, ktorá má pocit, že služba v armáde je v súčasnosti jednoducho zbytočne strateným časom, navyše, občas v spoločnosti zakomplexovaných vygumovaných indivíduí, ktoré by sa v normálnom živote za múrmi kasární nemali šancu uplatniť. V generácii, ktorá nepopiera existenciu Boha, spochybňuje len časť dobre živených, sexuálne nevyžitých cirkevných hodnostárov, ktorí kedysi sa snažili o odluku od štátu, dnes mu však veselo radia, čo sa nesmie cvičiť v školách a ako sa má kto správať pri milovaní. Lebo o tom je návrh dotovať kondómy - áno, je to popieranie autority cirkvi na katolíckom Slovensku. Konečne. V časoch, keď skratka AIDS straší svet a práve cirkevní hodnostári sa svojimi pedofilnými škandálmi pričinili o diskrimináciu sexuálnej abstinencie, ako jediného nimi navrhovaného riešenia, je používanie kondómu jediným riešením. Je chybou cirkvi, že proti nemu brojí, slúži ku cti mladých v SDA, že pochopili a nebáli sa ohlasu, ktorý určite z týchto radov príde. Áno, je to o boji generácií, je to o zmene pomerov a popieraní dogiem či fráz. Lebo tie pomery sú pomermi pretvárky a falše, lebo tie frázy sú ošúchané, dogmy prehnité a tisíckrát ohnuté podľa potrieb. Silné? O.k., tak predložte argumenty, diskutujte, stiahnite si tie okienka na tých bavorákoch a začnite konečne vnímať, čo sa tu deje! A buďte vďační, že vás tí mladí v SDA konečne zobudili. Možno...

Atény verzus New York

Počítal som to. Po ceste do budovy OSN, kde rečnil včera ráno George W. Bush, ma zastavili celkom šesťkrát. Šesťkrát som musel predložiť akreditáciu, ktorú som si dva dni vopred vybavoval, stojac tri hodiny v rade na pražiacom slnku, predkladajúc potvrdenia od všetkých možných i nemožných inštitúcií. Šesťkrát ma zastavili tie vypracované telá s vymytými mozgami, s "inteligenciou" pitbula v tvári. Šesťkrát som musel vyzerať presvedčivo asertívne, len aby som nevzbudil podozrenie, že niečo nekalé proti pánu prezidentovi chystám. O tom, že cesta do budovy OSN mi trvala asi dva a pol ráz viac ako obyčajne pre všetky obmedzenia a dopravné uzávierky, už ani nehovorím. Ani o tom, že počas celej cesty som sa musel predierať pomedzi davy tajných aj uniformovaných policajtov, nechať sa nakrúcať skrytými i neskrytými videokamerami. O ponižujúcich prehliadkach svojich najintímnejších záležitostí detto. A prejav Georgea Busha trval 45 minút. V Spojených štátoch je vraj demokracia. Systém, ktorý pochádza zo starobylých Atén. Nech pátram v pamäti čo najhlbšie, na opisy bezpečnostných opatrení počas celodenných vystúpení aténskych vládcov si v učebniciach dejepisu nespomínam. Asi neboli. Asi politika vládcov Atén nemala tie dôsledky ako politika prezidenta Spojených štátov. Aténski vládcovia sa asi nemuseli báť, že ich za spôsob vládnutia niekto zabije. Asi boli demokrati. George Bush sa bojí. Asi vie, prečo.