Priority

When will Hillary run?

For sure, it is exciting to be a Secretary of state- and even more to be a successful one. But it is for sure more exciting to be a president. There are many reasons, Hillary could and should run again.

If there would be bets accepted, if sometimes Hillary Clinton will run for the office of the President again, it would be clear case. She will. The only one question is when. Either she can run in 2012 or in 2016- there are good reasons for both.

First- why to think that she will run? The last- and most decisive one- indication from herself was the fact, that she denied swiftly any thoughts about her nomination for the position at the Supreme court. It is not clear, if this was really the idea of Republicans how to get rid of the most successful member of the Obama government, or if the idea had some background even in the White House- but the reason and impact of such a nomination is clear. If Hillary would accept a nomination for Supreme court, she would not be able to run for President. Otherwise- if she swiftly denied, she is still able to run and be a very strong competitor for Republicans or Barack Obama.

It is just her choice, if she would like to compete with Obama /2012/ or Republicans /2016/. Because of popular vote, it would be better for her to run in 2012- people are disappointed by Obama, his ratings are in thirties, the ones of Hillary are over 60percent. And not to forget- Hillary is 4 years younger than she will be in 2016. On the other side a candidacy - or a push for resignation on second term- against Barack Obama would cause a huge upset in the Democratic Party. Hillary, is known as very disciplined politician, who puts the interest of the party first as she did also during the primaries. The question if the interest of Democratic party did not change- if it would be not better for Democrats if Hillary would run already in 2012 and not just in 2016. Anyway- any term she runs, Democrats can be happy to have her.

Zolo Mikes

Recept pre Slovensko prichádza z Maďarska

Recept pre Slovensko prichádza z Maďarska

Kríza žánru | Editorial | Zolo Mikeš | 13.04.2010

Je ťažké prehliadnuť volebný výsledok antisemitského Jobbiku a zároveň vidieť niečo pozitívne v maďarských parlamentných voľbách. Avšak napriek žiaľu nad tým, že mnohí Maďari opäť podľahli nacionalistickému velikášstvu a uprednostnili sebaľútosť pred zdravým rozumom- je v maďarských voľbách aj iskierka nádeje. Touto iskierkou je vstup novej ľavicovo-ekologicko-liberálnej strany s názvom Politika môže byť aj iná do maďarského parlamentu so 7,5 percentami hlasov.

Pravdu povediac, nikto to nečakal. Strana vzniknuvšia v roku 2009 z občianskeho hnutia s o rok starším rodným listom sa nedokázala presadiť v Európskych parlamentných voľbách, kde získala len 2, 6 percenta hlasov. 228 stranový program, s ktorým išla strana do tohtoročných volieb bol pomerne presnou diagnózou maďarskej politickej scény, ale jeho rozsiahlosť a intelektuálnosť bola zárukou, že nikto si ho aj tak celý neprečíta. Ani úspech strany nič nemení na tomto tvrdení a preto je oprávnená otázka: Čo dostalo túto mladú stranu do parlamentu, čomu vďačia za svoj úspech?

Odpoveď je jednoznačná- sú to tváre tejto strany András Schiffer, známy “ľavičiák”, z občianskeho hnutia Társaság a Szabadságjogokért /v doslovnom preklade spoločnosť za ochranu práv slobody- založená na základe Únie na ochranu občianskych slobôd v USA/ a potom krásna humanitárna pracovníčka Timea Szabo. No a samozrejme, k tomu znechutenie Maďarov nad súčasnou situáciou v krajine, keď politická scéna je nekompromisne rozdelená na dôchodcov z MSZP s nostalgiou spomínajúcich kádárovské sociálne istoty na jednej strane a Fideszákov a Jobbikovcov rajtujúcich kuruckého koňa nacionalizmu a spomínajúcich na časy veľkého Uhorska. LMP dokázala zjednotiť normálnu mysliacu menšinu národa, to jest tých ľudí, ktorí sa odmietajú pozerať iba dozadu a po jednom dvoch pohárikoch červeného kékfrankos niekde v opustenej hviezdnatej puste snívať o nereálnosti návratu časov minulých. Podľa prieskumov, je typickým voličom LMP 43-ročný mladý muž s vysokoškolským diplomom. Pre porovnanie- vekový priemer socialistov je 55 rokov, Fideszáci by si mohli dať do emblému 46 ročnú ženu a Jobbik 38-ročného hrubokrkého “nyilasa”. Treba však podotknúť že najviac voličov pýšiacich sa s ledva dokončeným základným vzdelaním má vo svojich radoch Fidesz.

Apropo, nepripomína vám táto situácia Slovensko? Neoplatí sa zdržovať priraďovaním slovenského elektorátu k jednotlivým politickým stranám- inteligentný čitateľ si to dokáže urobiť aj sám a takisto si dokáže vyvodiť záver, že ani po týchto voľbách na Slovensku to bohužiaľ lepšie nebude, skôr naopak. My tu totiž žiadnu relevantnú ekologickú stranu s ľavicovo-liberálnym podtextom nemáme.
Ostáva sa tak zamyslieť nad otázkou, prečo na Slovensku nie sme schopní urobiť to, čo dokázali Zelení v sedemdesiatych rokoch v Nemecku, pomerne prednedávnom v Čechách a teraz zas ekologická LMP v Maďarsku /tiež išla do európskych volieb s podporou Európskych zelených /. Iste, krásne revolučné posthippíkovské časy voľnej lásky minulého storočia sa už bohužiaľ asi nevrátia, ale priestor pre idealistov snívajúcich o sociálnej spravodlivosti s humanistickým podtextom –teda odmietajúcich odkaz stalinistov a normalizátorov rovnako ako bezohľadnú nenásytnosť nadnárodných korporácií založenú na nesolidárnosti a chuti vyrabovať všetok ľudský i prírodný potenciál krajiny – tento priestor musí existovať aj na Slovensku.


Úspech LMP je dôkazom, že tento priestor sa dá vo vyhrotenej situácii obsadiť aj bez dramatických akcií ako je hádzanie dlaždičiek /Joschka Fischer/ či organizovania akcií typu - Dekujeme, odejdete. Iste, podobné aktivity by určite úspechu týchto strán neuškodili, ale nie sú nutnosťou. Neúnavné poukazovanie na existenciu alternatívy voči existujúcim politickým stranám a vedenie strany pozostávajúce z nových tvárí bez komunistickej minulosti, ktoré však majú za sebou súboje z občianskych hnutí, mimovládiek a humanitárnych organizácií tak s postkomunistami ako aj novodobými uzurpátormi moci tváriacimi sa, že majú patent na rozum- recept z Maďarska ukazuje, že tieto jemne štipľavé ingrediencie musia byť súčasťou príprav na “uvarenie” ALTERNATÍVNEJ politickej strany všade vo svete. Slovensko nevynímajúc. Situácia tu o pár rokov nepochybne dozreje tiež- možno dokonca už po týchto parlamentných voľbách.



Autor je Senior Editor tlačovej agentúry World Business Press Onlin

...a taká skvelá krajina to bola


Spoza oceána

Harlem, sobota ráno. Pokoj, aký sa dá zažiť len v toto ráno, keď sa mesto pomaly prebúdza po búrlivej preflámovanej noci. Do verejnej práčovne sa začínajú trúsiť prví ľudia. Ako každú sobotu o takomto čase najprv si idú sem vyprať šaty a potom do kostola svoju dušu. Tradičný harlemský kolobeh... Jediný, kto tentoraz vybočoval z ospanlivého normálu, bol majiteľ práčovne Ind Vishnu. Muž v stredných rokoch, s jemne prešedivenou bradou a tvárou mudrcov. Za svojimi pokojnými inteligentnými črtami tváre však skrýval akýsi nepokoj. "Dnes som tu naposledy, balím," zdôveril sa mi po úvodných zdvorilostných formulkách. Do očí mu vhŕkli slzy. "Bojím sa, v pondelok imigrační zobrali Iqbala, po Pakistancoch sme na rade my," dodal. No áno, newyorskí imigrační úradníci sa činia, noviny informujú o ich "úspechoch" každý deň. Pakistanská komunita je v panike - od 11. septembra vraj vyhostili už vyše tisíc ilegálov. Nikto nevie, po koho si prídu zajtra. Vraj trieskajú na dvere, berú rodinám otcov priamo pred očami detí, píše sa v poslednom vydaní newyorského bulvárneho plátku Newsday. Pripomína mi to časy disentu a eštebákov. Niektorí moslimovia vraj aj do mešít chodia radšej okľukou, tak, aby ich nebolo príliš vidno. Čo ak tam striehnu imigrační? To mi pripomína obdobie, keď sme ako malé deti s bratom museli chodiť do kostola v Biskupiciach pomaly cez Raču. Otec nás nútil, auto zaparkoval vždy minimálne päť kilometrov od stánku Božieho, aby ho vedľa kostola nebolo vidieť, aby v robote nemal problémy. Čím sa toto líši od socialistických tortúr? "A taká fajn krajina to bola. Bože, nesťažujem si, doma budem s tými úsporami kráľ. Ale čo deti, majú tu už kamarátov, plačú mi každý deň, nechcú domov. Ale musíme, tu už nič nie je, ako bolo..." Vishnovu story poznám z predchádzajúcich návštev práčovne. Prišiel sem s 80 dolármi vo vrecku. Prešiel všetkými tradičnými zastávkami indického imigranta - umýval riad za štyri doláre na hodinu, potom sa zmohol na taxík a nakoniec si kúpil práčovňu. Miloval túto krajinu za to, za čo som kedysi na vlajku s pruhmi a hviezdičkami vzhliadal s obdivom aj ja. "Geniálne bolo, že nikto sa ma nepýtal, či som ilegál, jednoducho som pracoval a platil dane. Nikto ma netrestal za to, za čo som nemohol, za miesto, kde som sa narodil," spomína. Kedysi bola Amerika aj pre mňa jedinou a poslednou krajinou na svete, ktorú som obdivoval. Poctivo napĺňala slová svojej úžasnej ústavy, podľa ktorých sú si všetci ľudia rovní. Že nezáleží na tom, odkiaľ si a či a za akým bohom ideš. Že všetci majú rovnaké šance. Že táto krajina je krajinou druhých začiatkov pre obyčajných malých ľudí, ktorým štát uľahčuje, čo môže - on slúži im, nie oni jemu. Bývavalo. "To, že obyčajní ľudia po tých teroristických útokoch spanikárili, to chápem. Ale prečo to, preboha, podporuje aj štát? Prečo chcú, aby ľudia žili v strachu? Toto tu predsa nikdy predtým nebolo, toto sa zle skončí, násilie prináša len násilie," hovorí Vishnu smutne a dodáva: "Videl som, ako zbalili nejakého Mexičana, ktorý bubnoval v podchode. Dal im vodičák a oni si normálne vypýtali green card (zelenú kartu). Jasné, že ju nemal, bol z toho úplne paf. Dnes už pije tequillu niekde v Chiapas, ak mal šťastie a nesedí niekde v base." "Toto nepotrebujem. Bohatý som nikdy nebol, ale česť mám len jednu. Ja do basy nepôjdem," tvrdí. Obaja vieme, že okrem cti sú v hre aj peniaze. Keby ho zbalili, čo by sa stalo s jeho životným dielom, harlemskou práčovňou? "Predal som ju, dobre som ju predal. Deti za tie peniaze bez problémov dokončia školu doma," hovorí. Tradičná, budhistická blaženosť však jeho úsmevu chýba. Nirvánu mu kazí to, čo prekáža aj mne. Newyorský kotol, v ktorom sa kedysi miešali všetky národy sveta, chladne. Bola to krajina svetoobčanov...

Stačilo priznať,že aj kňaz je len občan

26.04.2002 - 97/02 - Zolo Mikeš - str. 07

Stačilo priznať,že aj kňaz je len občan


Názor

Katolícka cirkev opäť prepásla jednu zo svojich historických príležitostí zachovať si oprávnenie svojej existencie aj v treťom tisícročí. Spôsob, ako sa "vyrovnala" so sexuálnou aférou svojich amerických duchovných, nesie znaky choroby, ktorej prepadla už po prvých storočiach svojej existencie - cirkevní hodnostári a pápež si stále myslia, že sú čosi viac, ako ostatní občania. Najlepšie to dokumentuje tá časť záverečného komuniké zo stretnutia Svätého otca s americkými kardinálmi, v ktorom duchovní prišli k názoru, že potrestať treba len "notorických" zneužívateľov v radoch katolíckeho kléru. Príznačná je aj skutočnosť, že z dokumentu vypadla jasne formulovaná povinnosť nahlásiť prípady pedofílie polícii bez akejkoľvek výnimky. Naopak, o vine alebo nevine pedofilného kňaza delikventa bude rozhodovať jeho biskup. Po zverejnených škandáloch a presúvaní pedofilných kňazov z fary na faru, môžu veriaci plným právom nadobudnúť dojem, či bude také vyšetrovanie objektívne. Ateisti, ktorí sú rovnako legitímnou časťou spoločnosti ako katolíci, taktiež nestíhajú žasnúť. Prečo oni za podozrenie z trestného činu zneužitia dieťaťa musia absolvovať policajné vyšetrovanie? Možno by aj oni radšej brali iba ten pohovor u biskupa... V čom je rozdiel? Trpí dieťa zneužívané kňazom menej, ako keď ho zneužíva ateista? Nie, niet rozdielu medzi pedofilným kňazom a pedofilným ateistom. Tak prečo tie rozdiely, ktoré robí cirkev medzi radovým občanom a občanom za oltárom? Skrátka, cirkev, podobne ako v časoch inkvizície, chce byť naďalej samosudcom, aj keď, chvalabohu, už len vo vlastných radoch. Opäť prepásla šancu zaradiť sa do spoločnosti, prepásla šancu pokory a účinného pokánia. Trestom sú pre ňu čoraz redšie rady vo vyspelých krajinách sveta.

Bill Clinton predbehol dobu

07.05.2002 - 105/02 - Zolo Mikeš - str. 07

Bill Clinton predbehol dobu


Keby ste sa amerických homosexuálov opýtali, ktorého politika milujú najviac, ich odpoveď by bola jednoznačná - Billa Clintona. Ešte žiaden americký prezident neurobil pre práva gayov a lesbičiek toľko, ako tento voľnomyšlienkar- a zďaleka nie gay - v Bielom dome.Keby ste sa amerických homosexuálov opýtali, ktorého politika milujú najviac, ich odpoveď by bola jednoznačná - Billa Clintona. Ešte žiaden americký prezident neurobil pre práva gayov a lesbičiek toľko, ako tento voľnomyšlienkar- a zďaleka nie gay - v Bielom dome. O jeho ministerke spravodlivosti Janet Renovej sa hovorilo, že je "na ženy". "Ja poznám Janet ako najlepšiu ministerku spravodlivosti a nijako inak," znela Clintonova nahnevaná odpoveď na veľavravné narážky jedného amerického žurnalistu. Pravda, Janet Renová to svojmu šéfovi značne uľahčovala. O svojej sexuálnej orientácii sa na verejnosti nevyjadrovala - čo sa už nedá povedať o Jamesovi Hormelovi. Biznismen zo San Francisca sa aktívne podieľal na príprave zákonov proti sexuálnej diskriminácii. Samozrejme, vo farbách Clintonovej Demokratickej strany, ktorá má k homosexuálom oveľa liberálnejší prístup než konzervatívni republikáni. Bill Clinton sa v roku 1997 ako prvý prezident odvážil nominovať Hormela ako "praktizujúceho homosexuála" na post luxemburského veľvyslanca. Trent Lott, líder republikánov v Senáte, celé dva roky však odmietal zvolať hlasovanie o jeho nominácii. Republikáni sa neodvážili otvorene povedať, že nechcú schváliť Hormela na veľvyslanecký post len preto, že je homosexuál. "Problémom nie je jeho sexuálna orientácia, ale skutočnosť, že tých gayov tak otvorene podporuje," tvrdil Trent Lott. Ešte lepší dôvod na Hormelovu diskrimináciu si našiel človek, ktorý je dnes ministrom spravodlivosti: "James Hormel nemôže efektívne reprezentovať záujmy USA v Luxembursku, v najkatolíckejšej krajine Európy," tvrdil John Ashcroft, ktorý o Poľsku, Slovensku, Írsku, Francúzsku či Vatikáne ešte zrejme nepočul.

Bushov zlý ekologický vtip

18.02.2002 - 41/02 - Zolo Mikeš - str. 08

Bushov zlý ekologický vtip


Plán, ktorý prezident USA George W.Bush nazýva alternatívou Kjótskeho protokolu, je zlý americký žart, ktorý by sám osebe komentár ani nepotreboval. Čísla hovoria samy za seba. Kjótsky protokol žiada, aby USA - producent štvrtiny všetkých skleníkových plynov na svete - znížili škodlivé emisie do roku 2012 o 33 percent oproti súčasnej úrovni: americký prezident vo svojej "alternatíve" ponúka 4,5 percenta. Trhovník Bush posadil svoju ponuku tak nízko, že svetu sa ani neoplatí brať ju vážne. Škodliviny vyprodukované v Spojených štátoch neuznávajú hranice a otravujú životné prostredie nás všetkých, takže by sa dalo konštatovať, že USA sa opätovným odmietnutím Kjótskeho protokolu stali najväčším svetovým ekologickým parazitom. Toto hodnotenie by však nebolo spravodlivé voči čoraz väčšiemu množstvu "ekologicky normálnych" Američanov. Napríklad v Kalifornii to majú ekologickí ignoranti - politici zrátané už dlhší čas. Naopak, úspech tu slávi politika podporujúca elektromobily na úkor tradičných amerických limuzín, žerúcich vyše 15 litrov na sto kilometrov. Bush však dostáva zabrať aj vo svojich tradičných pevnostiach - minulý rok sa napríklad na Floride začalo formovať hnutie vlastníkov pôdy na pobreží oceána, čoraz dôraznejšie žiadajúce dodržiavanie Kjótskeho protokolu. Vedci totiž Floriďanom vyrátali, že o sto rokov, po oteplení atmosféry a roztopení ľadovcov, odkrojí oceán aj z ich pozemkov - čo sa, samozrejme, nestretlo s nadšením. Možno teda konštatovať, že "ekologická politika" Bushovho republikánskeho tábora, ktorá za jedinú zelenú farbu považuje podtlač dolárových bankoviek, má v Spojených štátoch reálnu alternatívu. Veď napokon Bill Clinton v roku 1997 Kjótsky protokol podpísal a demokrati tento medzinárodný dokument nikdy nespochybnili. Ďalšie prezidentské voľby sú v USA pritom už o dva roky.

Adopcia duše

Adopcia duše


Adopcia nemusí znamenať vždy aj privedenie si dieťaťa fyzicky do rodiny. Dieťa si možno adoptovať aj na diaľku, do duše. Tak ako to urobil Ladislav Špaček, hovorca českého prezidenta Havla.

Keď pred dvoma rokmi Nishi zomrel otec, zdalo sa, že sny o vzdelaní sa jej nadobro rozplynú. Nishina matka, chudobná žena z indického mesta Honavar, južne od Bombaja, jednoducho nemala peniaze, aby uživila seba, syna Akšaya, Nishu a ešte platila aj jej školu. Zdalo sa byť rozhodnuté - Nisha nebude môcť ďalej chodiť do školy a namiesto toho bude pomáhať v domácnosti, neskôr pracovať a zarábať na rodinu. Keby nebolo charitatívneho projektu cirkvi, ktorá spojila osud tohto indického dievčatka a Ladislava Špačeka, Nisha by dnes v školských laviciach určite nesedela. Špaček sa rozhodol zúčastniť na projekte Arcidiecéznej charity v Prahe a adoptovať si na diaľku práve Nishu. "Navštívil som pred siedmimi rokmi Indiu a videl som takú biedu, o akej sa Európanom ani nesníva," povedal pre Pravdu. "Deti, ktoré žijú v takých chudobných pomeroch, nedokončia školu, musia zarábať na rodinu, nemajú vzdelanie, nedostanú preto dobrú prácu a začarovaný kruh chudoby a nevzdelanosti sa potom nedá rozťať." Špaček prostredníctvom adopcie na diaľku prispieva Nishi pravidelnou sumou na jej vzdelanie, školské stravovanie, školské potreby a ošatenie. Od Arcidiecéznej charity dostal hovorca prezidenta Havla zas na oplátku jej fotografiu, dievčatko mu pravidelne píše o svojich úspechoch v škole, o živote rodiny a svojich plánoch do budúcnosti. "Charita je súkromná vec každého, nerád o nej hovorím na verejnosti. Toto je však projekt, ktorý si svojou ideou i adresnosťou zaslúži popularizáciu a hlavne čo najviac nasledovníkov," dodáva pravá ruka prezidenta Havla.

Demokracia jedinou odpoveďou

18.09.2001 - 214/01 - ZOLO MIKEŠ - str. 08

Demokracia jedinou odpoveďou


Ak by teroristický akt pripravil občanov USA o ich slobody a vymoženosti, útočníci by dosiahli svoj cieľ - zničenie základov Ameriky. Nejde pritom o imaginárnu hrozbu. Tak ako pomaly, ale iste čas zahladzuje najbolestivejšie stopy po šoku z teroristického útoku, niektorí americkí politici začínajú už rozmýšľať nad využitím hektickej doby na presadzovanie svojich politických cieľov. Najvýraznejšie nad tým zauvažoval počas uplynulého víkendu najkonzervatívnejší člen Bushovej vlády, minister spravodlivosti John Ashcroft. "Je mi úplne jasné, že musíme v USA posilniť a sprísniť množstvo zákonov," tvrdil pre CNN. Tento politik americkej klerikálnej loby, ktorý sa už počas tzv. obdobia mieru zasadzoval o obmedzenie ľudských práv a slobôd v USA - vtedy išlo najmä o právo ženy na interrupciu - neuviedol na podporu svojho tvrdenia jediný argument. Neuviedol, lebo nemá. Fakt, že teroristi prenikli so zbraňami na palubu lietadla, je dôsledok nedôslednej kontroly na letisku - a nie dôsledok toho, že zákony by kontrolu na letisku neumožňovali. Skutočnosť, že teroristi operovali na území USA, tiež nie je dôsledok neexistencie či nedostatočných právomocí CIA alebo FBI, ale dôsledok zlyhania amerických výzvedných služieb. A že "padol" Pentagon - to tiež evokuje otázku, či nedošlo k zlyhaniu zložiek, ktoré mali na starosti plánovanie ochrany najstráženejšej budovy sveta. Pri pohľade na rozpočet ministerstva obrany je jasné, že možnosti zodpovedných boli viac ako dostatočné. Summa summarum - USA majú dostatočné množstvo dostatočne tvrdých zákonov, štátna moc tu disponuje dostatočným množstvom prostriedkov na ich presadenie. Iste, znenie týchto zákonov, ako aj vymoženosti štátnej moci vo väčšej či menšej miere odrážajú skutočnosť, že USA sú krajinou, kde sa na kolobehu dejín okrem politických a ekonomických loby podieľajú aj samotní občania. Ak by sa tieto zákony dodržiavali, ak by nebola bývala zlyhala politikmi riadená štátna moc, nemuselo k teroristickému útoku na USA dôjsť. Ak sa politici namiesto sypania popolu na svoju hlavu a hľadania viny vo vlastných radoch naozaj rozhodnú radšej potrestať občanov sprísnením zákonov, prípadne obmedzením ich slobôd, teroristi by dosiahli svoj cieľ. V tom prípade by sa im totiž podarilo zničiť samotné základy Ameriky a nielen jej symboly. Na diktatúru teroru militantných islamistov je však jedinou účinnou odpoveďou dôsledné zachovanie demokracie.

Víza do Ameriky kontra morálka

Keď vláda Mikuláša Dzurindu apelovala po voľbách na mladých ľudí, aby sa po skončení svojich štúdií vrátili zo zahraničných univerzít naspäť pomôcť svojej krajine, lákala ich na právny štát, perspektívu spravodlivosti a morálky. Súčasťou morálky je však aj schopnosť a povinnosť zastať sa svojich, ak sa im deje neprávosť. Našim mladým ľuďom - a nielen im - sa neprávosť deje. Chcejúc získať víza do USA, ešte na Slovensku zisťujú, že ambasáda Spojených štátov neuznáva princípy, ktoré sú vlastné ešte aj pochybným zásielkovým obchodom ponúkajúcim zázračné pilulky na schudnutie či pravítka na napravenie chrbtice. Najprv vyplnia dotazník, v ktorom čestne vyhlásia, že "nejdú navštíviť USA za úmyslom podnecovania k teroristickej činnosti", potom sa vyznajú, že "v čase druhej svetovej vojny neboli nacistami" a nepodieľali sa ani na "genocíde". Záchvat smiechu z týchto nezmyslov im zmrzne na perách pri pohľade na sumu, ktorú treba za podanie žiadosti zaplatiť. O. k., sto dolárov nie je málo, ale nech. Problém je v inom - keď sa tento poplatok volá "non immigrant visa fee", teda poplatok za neimigrantské víza, logika hovorí - ak tie víza nedostanem, sto dolárov mi vrátia. Systém každého zásielkového obchodu - ak zákazníkovi z akýchkoľvek príčin nie je možné dodať zaplatený tovar, vráti sa mu suma aj s ospravedlnením za nevybavenie objednávky - však ambasády USA nikde na svete neuznávajú. V lepšom prípade dostanete vysvetlenie, sto dolárov však ani v prípade zamietnutia žiadosti nie. Poľsko pred týždňom nazvalo túto prax v oficiálnom liste Ministerstvu zahraničných vecí USA ako "zlú a diskriminujúcu". Nie, poľskí teenageri asi viac víz vďaka tomu nedostanú. Vďaka svojej vláde však vedia, že v Poľsku sú dve a dve naozaj štyri. S pocitom, že doma táto logika platí, že domov, to nie sú iba ruky, na ktorých môžu plakať, ale aj ruky, ktoré sú ochotné sa za nich v prípade potreby aj pobiť - s týmto pocitom sa im potom po štúdiách vo Washingtone do Varšavy vracia ľahšie. Kedy sa bude dať vrátiť zo zahraničia aj do Bratislavy s týmto pocitom? Kedy dokáže vláda tejto krajiny nielen niečo chcieť, ale konečne aj niečo dať? Vrátiť sa do Bratislavy zo zahraničia ešte dlho nebude pre mladých finančne lákavé. Ak nebudú mať aspoň pocit, že je to morálne, ani sa nevrátia. A v morálke musí ísť vláda príkladom.

Hrdinami sú naši zákazníci

* Prečo ste v časoch krízy ochotní platiť farmárom za kávu viac?

- Lebo veríme, že aj ľudia na druhej strane zemegule majú právo žiť v podmienkach 21. storočia. Vzdelanie pre deti, základná lekárska starostlivosť a dostatok základných potravín sú základ. Veríme, že ľudia nechcú byť ako zvery, kde silnejší slabšieho uštve na smrť. Naši zákazníci nám dávajú za pravdu, oni sú tí praví hrdinovia.

* Koľkým ľudom takto pomôžete?

- Dokopy pracuje na farmách, ktoré dodávajú Utz Kapeh kávu viac ako 27-tisíc ľudí, ročne dáme certifikát na 1 percento svetovej produkcie kávy.

* Nie je to málo?

- Ako sa to vezme. Je to dosť. A je to najmä idea. Idea, ktorú možno nasledovať.

AIDS: o je viac, patenty alebo život?

MALINZA, BRATISLAVA - Zažíva to najhoršie, čo matka môže zažiť- strach o svoje deti. "Mám ich desať, bojím sa, že zomrú," hovorí pre agentúru Reuters Christina Bulunga zo Svazijska. Jej strach nie je neopodstatnený - Svazijsko je, čo sa výskytu AIDS týka, druhý najpostihnutejší africký štát. Tridsaťosem percent obyvateľstva je HIV pozitívnych - to je len o dve percentá menej ako v Botswane, včerajšej zastávke amerického prezidenta Georgea Busha na jeho africkom turné. Práve podpora boja proti tejto pandémii bola hlavnou témou nielen jeho včerajšej návštevy, ale aj celého afrického turné. "Pekné slová a úsmevy do kamier nepomôžu," vyjadruje svoj skepticizmus washingtonská Aliancia globálneho boja proti AIDS. Je pravda, že Bush prichádza s 15 miliardami dolárov - ide však o to, za akých podmienok budú poskytnuté. Človek, ktorý bude rozhodovať o rozdeľovaní peňazí, je totiž Randy Tobias, ktorý bol riaditeľom Eli Lilly, jednej z najväčších amerických farmaceutických firiem. Bushovi kritici sa obávajú, že Tobias bude za "Bushove" peniaze nakupovať v rámci programu lieky jemu blízkych firiem. "Je tu jasný konflikt záujmov, sme hlboko znepokojení jeho menovaním," tvrdí pre BBC Paul Zeitz z Aliancie globálneho boja proti AIDS. Alternatíva pritom existuje. " Americká politika nesmie obmedzovať úsilie afrických štátov o získanie licencií na výrobu liekov zachraňujúcich život," tvrdí americká nevládna organizácia Africa Action. Jej predstavitelia tvrdia, že právo na život je nadradené patentovému právu. A práve USA v decembri minulého roku zmarili úsilie Svetovej obchodnej organizácie, ktorá sa snažila umožniť africkým štátom kúpu lacných liekov proti AIDS aj od výrobcov, ktorí čelia "patentovým" žalobám, respektíve ich výrobu bez patentového oprávnenia. Majitelia patentov na druhej strane tvrdia, že ak by nemali zisk z týchto liekov, nebudú peniaze na výskum a výrobu nových, ešte účinnejších. Christina Bulunga a jej desať detí tomuto problému pravdepodobne nerozumejú. Oni by len chceli žiť. Hoci aj iba tých 40 rokov, ktorých sa priemerný Afričan dožije.

AIDS v Afrike

Prezident USA George Bush plánuje poskytnúť Afrike pomoc v boji proti AIDS vo výške 15 miliárd dolárov, ktorá je rozdelená na päť rokov. Na čiernom kontinente je infikovaných zákerným vírusom 29,4 milióna ľudí.

Percentá osôb žijúcich s HIV/AIDS

Ide o údaje ľudí vo veku 15 až 49 rokov s HIV nezávisle od toho, či u nich prepukli príznaky AIDS.

Nigéria 5.8%
Burkina Faso 6.5%
Pobrežie Slonoviny 9.7%
Sierra Leone 7.0%
Togo 6.0%
Kamerun 11.8%
Kongo 7.2%
Angola 5.5%
Zambia 21.5%
Botswana 38.8%
Namíbia 22.5%
Juhoafrická republika 20.1%
Stredoafrická republika 12.9%
Uganda 5.0%
Etiópia 6.4%
Keňa 15.0%
Rwanda 8.9%
Burundi 8.3%
llanzánia 7.8%
Mozambik 13.0%
Malawi 15.0%
Zimbabwe 33.7%
Svazijsko 33.4%
Lesotho 31.0%

USA broja proti kondómom

Nástup republikánov do Bieleho domu priniesol aj zmenu stratégie v boji proti AIDS u teenagerov. Politici prepojení s cirkvou jednostranne podporujú výchovu k sexuálnej abstinencii a úplne zatracujú používanie kondómov. Bushova vláda znížila, alebo úplne zastavila finančné dotácie na programy, ktoré nepropagujú abstinenciu ako jediný prostriedok predchádzania AIDS, z internetových stránok ministerstva zdravotníctva zmizli informácie o význame používania kondómov, respektíve návod na ich používanie. "Obávame sa, že ich prístup je podmienený ideológiou a nie výsledkami vedeckého výskumu. Podporujú abstinenciu na úkor používania kondómov, bez ohľadu, či je to efektívne, alebo nie. Lenže nie každý je schopný alebo ochotný sexuálne abstinovať," uviedol kongresman, demokrat Henry Waxman. Podľa Federácie plánovaného rodičovstva je postup Bushovej administratívy prejavom tmárstva a návratom do stredoveku. "Oni na zdravie Američanov kašlú, ideológia a prepojenie na bohaté cirkevné kruhy je pre nich dôležitejšia," zhodnotila postup bushovcov Gloria Feldtová, prezidentka federácie.

Sarkozy sa tvári nechápavo

Keď šoférovi ráno nenaskočí auto a ručička palivovej nádrže je na nule, môže síce umyť predné sklo, do práce však pôjde napriek tomu pešo. Šoférom, ktorý sa tvári, že nechápe skutočný problém, je v tomto podobenstve francúzsky minister vnútra Nicolas Sarkozy. Problémom utečencov táboriacich v kostole v Calais nie je totiž nedostatočná hygiena, ako tvrdí minister. Ich hlavným trápením je dlhoročná nepripravenosť krajín EÚ vyrovnať sa s problémom ilegálnych emigrantov. Príčinou ich odysey je neochota a neschopnosť bohatých štátov ponúknuť nádej krajinám tretieho sveta. Títo ľudia nemôžu za to, že sa tam narodili, chlad Bruselu, Berlína či Paríža striasa na Blízkom východe aj v čiernej Afrike. Sarkozy to vie, a napriek tomu sa tvári, že riešiť treba zimu vnútri kostolov. Pokrytectvo, výsmech. Nikto nečaká, že francúzsky minister vnútra sám nájde východisko. Aspoň náznak pokusu hľadať koncepčné riešenie emigrantskej odysey však nie je na francúzskeho ministra vnútra prehnanou požiadavkou. Najmä, ak sa ten francúzsky minister volá Sarkozy. Jemu to "nem értem" nikto neuverí...

Teplo pri srdci hreje aj v zime naľavo...

Na jeseň sa spravidla všetko končí. Zima oholí stromy, sychravý dážď a studený vietor pripravujú okolie o zvyšky zelene. Napriek dušičkovej atmosfére prírody sa však minulý víkend vo Florencii začalo drať nad zemský povrch čosi nesmierne nádejné. Pol milióna demonštrantov upozornilo svet, že sa chystá niečo, s čím oni nemôžu súhlasiť. Nesúhlas s vojnou proti Iraku dokázal spojiť nepoddajnú hipisácku kvetinovú stárež s generáciou mladých rebelov posadnutých internetom a technopárty. Keby sa vo florentskom sprievode rozprávali o hudbe či vybavení svojich počítačov, asi by si nemali veľa čo povedať. Starobylými uličkami sa však niesli všetkým zrozumiteľné heslá ako Páľte so svojou vojnou do čerta, moderné Teroristi nie sú v Bagdade, ale v Bielom dome či tradičné Milujte sa, nebojujte. Eurobyrokrati síce zrušili počas víkendu voľnosť pohybu medzi krajinami Schengenu, hlas mieru však neumlčali. Naopak, podobné demonštrácie sa budú konať do Vianoc vo všetkých európskych krajinách. Vonku bude asi zima, pri srdci, tam naľavo, to však hreje. Je sympatické, že rodiace sa nové protestné hnutie už obrátilo jeden zákon naruby - aj keď zatiaľ iba ten jesenný, prírodný...

11. september? A stačilo!

Smútok. Týmto jedným slovom sa dá najlepšie vyjadriť atmosféra v New Yorku v stredu. Na hlavných uliciach vo výkladoch televízory, na nich prenos z pietneho aktu, prestrihávaný padajúcimi dvojičkami, smútiaci príbuzní - no a najmä všade k slzám dojatí politici, pózujúci pre médiá všetkého typu. Všade povinný smútok. A ako to na človeka pôsobí? Otravne. Jeden príklad za všetky. Vyjdem o trištvrte na deväť z metra. Ocitnem sa na 42. ulici. Zrazu všetci zastanú, oči upreté vdiaľ. Netuším, čo sa deje. Idem si ďalej, keď tu počujem, že na mňa vrieska policajt: "Pray!, Modli sa!" Chce odo mňa, aby som si povinne presne o 8.46 h uctil pamiatku zosnulých vo dvojičkách a presne spôsobom, aký on odo mňa vyžaduje. Nechápem: Tu už asi každému šibe. Masovosť je tu normál. Zakričal som na policajta, že som ateista a išiel som ďalej. Na moje prekvapenie ma nezastrelil. Jasné, že súcitím s ľuďmi, ktorí na Ground Zero prišli o svojich blízkych. Je mi ich ľúto, ale už sa odmietam zúčastňovať na tomto masovom šialenstve. To by som musel revať každý deň. Veď každý deň umierajú v Afrike či Latinskej Amerike hladom tisícky detí, a to aj pre politiku amerických nadnárodných gigantov, ktoré sa správajú podľa tiežlogiky "vydrancuj a odíď". Nie, nevidím dôvod uctievať si amerických zosnulých viac ako iných mŕtvych. Nie sú mi ničím bližší ako tie mŕtve deti v Afrike. 11. september, ďakujem, stačilo.