George W. Bush

Žena, ktorá viedla svojho muža

16.05.2002 - 112/02 - Zolo Mikeš - str. 08

Žena, ktorá viedla svojho muža


Ľudia

Ľudia Žena, ktorá viedla svojho muža Laura Bushová, ktorá je v týchto dňoch na svojom prvom európskom turné, je povolaním knihovníčka. Presnosť, ktorú si toto povolanie vyžaduje, však využila skôr v osobnom živote.Laura Bushová, ktorá je v týchto dňoch na svojom prvom európskom turné, je povolaním knihovníčka. Presnosť, ktorú si toto povolanie vyžaduje, však využila skôr v osobnom živote. Táto žena vždy vedela, čo chce. Bola to ona, ktorá dala svojmu mužovi k štyridsiatke osobitý darček - postavila ho pred ultimátum. Alkohol alebo ona. George W. si vybral ju. Urobil správne. Už počas prezidentskej kampane dodávala svojmu mužovi to, čo mu chýba najviac - lesk vzdelanosti. V rámci programu nazvaného Nijaké dieťa nesmie zostať pozadu vodila Laura Bushová novinárov po tlačových konferenciách v materských školách. "Ujo George" predčítaval deťom rozprávky, Laura potom novinárov šokovala okrem imidžu vzdelanosti aj prirodzenou ženskosťou a materskosťou. Starostlivosť o vzdelanie detí je jej agendou aj vo funkcii prvej dámy. Sama navrhla osnovy programu Buď pripravený čítať, buď pripravený učiť sa, nad ktorým má ako prvá dáma aj oficiálny patronát. Na americké pomery sa jej potom 8. septembra podarila mimoriadna vec - zorganizovala Prvý celonárodný literárny festival. Bohužiaľ, jeho úspech zatienili o tri dni neskôr teroristické útoky na USA. Po porážke Talibanu sa prvá dáma začala angažovať v prospech afganských žien. Ako človek si Laura Bushová prežila svoje. Ako čerstvá sedemnásťročná vodička preletela cez "stopku" a zabila svojho spolužiaka. Ona sama toto obdobie nazýva tým najtragickejším vo svojom živote - napriek tomu, že rodina poškodeného na ňu nepodala trestné oznámenie. Svoju túžbu stať sa matkou musela zaplatiť takmer životom. Pri pôrode jej zlyhali obličky a dvojičky prišli na svet cisárskym rezom. Stáli však zato. Dcéry Jenn a Barbaru tlač prezýva "dymiace zbrane". Lásku k alkoholu zdedili v divokých génoch zrejme po otcovi, pričom obe mali ťažkosti so zákonom už ako neplnoleté. Laura vie privrieť oči nad prehreškami svojich dcér, ale to pochopenie potom prvá dáma vyvažuje nekompromisnosťou voči novinárom. Keď sa jej ešte ako ženy guvernéra Texasu pýtali, či súhlasí s tvrdým Bushovým postojom k trestu smrti, s milým úsmevom odpovedala: "Viete, to je tak. Aj keby som nesúhlasila, vy by ste neboli medzi tými, ktorí sa o tom dozvedia."

Bush má iba svoju pravdu

24.05.2002 - 119/02 - Zolo Mikeš - str. 12

Bush má iba svoju pravdu


Americký prezident George Bush má jeden zvláštny dar. Niežeby vedel rečniť, vie sa však na veci pozrieť z toho správneho uhla pohľadu. Zo svojho. V berlínskom prejave Európanom oznámil to, čomu podľa všetkého sám verí. Že pred teroristami sa nijaký národ nemôže ochrániť sám, že proti nim treba bojovať spoločne. Naozaj, pred teroristami sa chrániť nedá, aj keď Európa ich skazonosné dielo nepocítila v takej miere ako americký národ. Nie v tom je však problém. Problém spočíva v pojme "boj proti terorizmu". Bojovať treba totiž nielen proti aktérom terorizmu, ale aj proti jeho príčinám. O tých už Bush v Berlíne nehovoril. Iste, do jeho uhla pohľadu mu nesedí konštatovanie, že terorizmus je - neprijateľnou - odpoveďou na jednostrannú podporu Spojených štátov nedemokratickým arabským režimom, ako aj Izraelu, ktorý je strategickým ohnivkom záujmov USA v regióne. Európania môžu súcitiť s Američanmi a právom odsudzujú teroristické útoky, ktoré na nich arabskí extrémisti páchajú. Tú lacnú ropu, ktorá tečie z arabských krajín, však potrebujú viac Američania ako Európania. Z tohto hľadiska vyznieva smiešne ďalšia Bushova výzva Európanom, ktorí sa vraj majú pozrieť aj za svoj obzor. Európa sa díva a vidí. Vidí, že teroristom nemožno ustupovať. Nie je však možné proti nim bojovať bez vyloženia kariet na stôl a uznaním si vlastných chýb. Preto vyše 50 percent Nemcov nesúhlasí s americkou zahraničnou politikou. Európa vie, že na svete neexistuje iba jedna, americká pravda. Objektívne však treba priznať, že túto skutočnosť si zrejme uvedomuje už aj Bush. Kým v predvolebnej kampani brojil proti Rusku, v Berlíne oznámil, že s touto krajinou chcú USA spolupracovať ako s partnerom. Pomaly, ale iste sa možno dopracuje k zisteniu, že pravdu treba hľadať a až potom možno za ňu bojovať.

Clinton hral na saxofón, Bushovi ľudia budú rušiť Pražanom mobily

Keď prišiel do Prahy v roku 1994 bývalý americký prezident Bill Clinton, dal si U zlatého tigra plzenské, rezeň v zemiakovom cestíčku, vytiahol saxofón a spolu s Havlom a Stivínom predviedli užasnutým štamgastom džezovú show. George W.Bush do Čiech priviezol namiesto kultúrnej vložky svoj tradičný vývozný artikel - vojnu proti terorizmu. Medzi 700 členmi americkej delegácie bude posádka guľometníkov, ktorí pôjdu v aute za opancierovaným Bushovým Cadillacom, nad hlavami Pražanov bude krúžiť vrtuľník s kamerovým monitorom napojeným na databázu osôb podozrivých z terorizmu a mobily obyvateľov hlavného mesta budú "blbnúť" v dôsledku rušičiek tajných agentov FBI, ktoré majú zabrániť odpáleniu výbušnín na diaľku. To posledné opatrenie je dokonca v rozpore s českými zákonmi, ako však lakonicky poznamenávajú Lidové noviny "postih Američanom zrejme nehrozí". Citátom Busha "sme vo vojne" potom denník naznačuje statusquo nielen v USA, ale aj v Českej republike. Vojenské stíhačky F-16 z 31. perute U.S. Air Force sú už na čáslavskom letisku, kde pristáli aj veľkokapacitné lietadlá C-17 Globemaster, summitovú miniprehliadku vzdušnej výzbroje dôstojne doplnia na oblohe stroje F-15 Eagle a F-16 Flying Falcon. Pracovníci ruzynského letiska už odvčera môžu obdivovať "lietajúci Biely dom" - Boeing 747-200B s rozlohou 46700 štvorcových metrov, ktorý je schopný čeliť aj raketovému útoku a nukleárnemu výbuchu. Ani ten v úvode zmienený Cadillac De Ville, ktorý si Bush vezie z USA, nie je nezaujímavé autíčko. Okrem toho, že má kanceláriu, vlastný vzduchový systém a nepriestrelný pancier, po uliciach Prahy sa budú pohybovať aj jeho klony - autá vyzerajúce veľmi podobne, sprevádzané "falošnými" kolónami, ktoré majú za úlohu prilákať pozornosť prípadných atentátnikov. Okrem Američanov bude amerického prezidenta chrániť aj 12000 českých policajtov, ktorí zabezpečujú hladký priebeh summitu. Špeciálna jednotka URNA je hodna svojho názvu, jej šéf Libor Lochman sľubuje, že sa s nikým maznať nebudú. "Keď si nejaký cvok vezme ocinovu guľovnicu a vyjde s ňou na balkón vo chvíli, keď pôjde okolo Bush, má smolu. Nedá sa nič robiť," krčí plecami. Ockove guľovnice nie je dobré leštiť v nasledujúcich dňoch najmä na balkónoch v okolí Prahy2. Práve tam by mal v nejakom tajnom podzemnom kryte Bush prežiť svoj voľný čas v Prahe - teda čas, keď nebude práve na rokovaniach so svojimi spojencami vo vojne proti terorizmu. A keď sa vráti konečne do USA, možno mu otec niekde na ranči v Texase porozpráva, aké to bolo, keď ho v roku 1990 na Václavskom námestí vítal nadšený stotisícový dav...

Nazvala Busha hňupom - a prišla o miesto

Povedala, čo si myslí a - stálo ju to miesto. Bola totiž hovorkyňou kanadského premiéra Chrétiena a jej nie príliš lichotivé ale úprimné slová smerovali na adresu samotného Georgea W. Busha. Impulzívna Françoise Ducroisová - lebo o nej je reč - nazvala amerického prezidenta "hňupom". Urobila tak počas súkromného rozhovoru s kanadským novinárom v zákulisí pražského summitu NATO. Zmienený novinár si veľmi kulantne nechal jej slová pre seba, ale - vedľa stál jeho kolega, ktorý sa necítil viazaný aktom mlčanlivosti, lebo ani nič podobné Ducroisovej nesľúbil. Okamžite vyjadrenie Chrétienovej hovorkyne zverejnil, stal sa hviezdou a ona prišla o miesto. Pravda, nebolo to až také jednoduché, lebo Ducroisovej brilantný úsudok a schopnosť pravdivo pomenovať problémy boli vlastnosťami, ktoré si na nej cenil aj samotný kanadský premiér. On sám veľavravne, so širokým úsmevom na perách a s iskierkami v očiach na pražskom summite precedil pomedzi zuby, že "Bush nie je hňup, on je priateľ". Potom prvú rezignáciu Ducroisovej po vypuknutí aféry odmietol, ale nakoniec tlaku konzervatívnych politických kruhov a médií podľahol a Ducroisovej druhú rezignáciu bol nútený prijať. Neodpustil si však v odpovedi na abdikačný list vyjadriť jej niekoľko komplimentov. "Za tie štyri roky vášho pôsobenia ste vložili do práce - nielen pre mňa, ale aj pre celú kanadskú vládu - celú svoju osobnosť, všetky svoje schopnosti. Naozaj vám za to ďakujem," píše sa v liste očividne dojatého kanadského premiéra svojej hovorkyni. Ducroisová je už druhou ženou vo vysokej funkcii, ktorá nedokázala v sebe udržať svoje negatívne pocity voči súčasnému prezidentovi USA. Ďalšia príslušníčka slabšieho pohlavia, ktorá si neodpustila prirovnanie Georgea W. Busha k Adolfovi Hitlerovi, to jest Herta Däublerová-Gmelinová - mimochodom narodená v Bratislave - taktiež doplatila na svoju odvahu. Nemecká ministerka spravodlivosti si už nenašla uplatnenie v novom nemeckom kabinete, pričom príčinou jej politickej smrti bolo práve úprimné vyjadrenie názoru na amerického prezidenta. Nuž, Johanky z Arcu to ani v súčasnosti nemajú vôbec ľahké, za pošimranie ega najvplyvnejšieho muža planéty sa trestá ešte aj dnes upálením - chvalabohu už iba na politickej hranici...

Bush hrozbou, Američania nádejou

Kým v správach sa geometrickým radom množia citáty prezidenta Busha o nutnosti odzbrojenia Saddáma Husajna, médiá v USA začínajú čoraz viac reflektovať nedôveru amerických občanov v nutnosť vojenského konfliktu s Irakom. Podľa najnovšieho prieskumu týždenníka Time a televíznej stanice CNN si až 66 percent Američanov myslí, že USA by nemali zaútočiť na Irak bez poskytnutia dôkazu o porušení rezolúcie OSN č. 1 441. Sedemdesiatdva percent obyvateľov krajiny slobody sa zároveň domnieva, že Bush im zatiaľ takýto dôkaz neposkytol. Podľa tohto istého prieskumu si až 50 percent myslí, že USA nemajú právo zaútočiť na Bagdad bez požehnania OSN ani v prípade, ak Bush usúdi, že Irak rezolúciu porušil. Bush, tvrdiaci presný opak, stráca. Už to teda nie sú iba americkí intelektuáli, ktorí v rámci akcie "Nie v našom mene" dokážu usporiadať státisícové demonštrácie proti vojne v Perzskom zálive. Priemerní Američania, s obavou sledujúci klesajúcu hodnotu svojho akciového portfólia, začínajú uvažovať, čo spôsobuje pokles hlavných burzových indexov, ktoré nie a nie sa vrátiť na úroveň pred nástupom Busha do Bieleho domu. Práve klesajúce saldo bežného účtu a stále sa scvrkávajúci vankúš sociálnych istôt sú jediným dôvodom, ktorý dokáže naštrbiť tradične vysokú dôveru amerického voliča v tvrdenia svojich politikov. Američania, ktorí si väčšinu svojich úspor ukladajú do akcií a tešia sa vďaka nim na skorý odchod do dôchodku, zrazu precitajú. Možno nechápu škody, ktoré Bush spôsobuje imidžu Ameriky vo svete, možno nevedia odôvodniť, prečo USA nemajú právo na preventívny útok, možno dokonca veria Bushovi, že sú ohrození. Šok z 11. septembra však začínajú prehlušovať úplne normálne starosti každodennej rutiny, množiace sa účty za nájomné a elektrinu, ktoré treba z čohosi zaplatiť. A čísla nepustia - keď hodnota dvoch hlavných akciových indexov klesne o 30, respektíve 60 percent, priamo úmerne s tým klesá aj ekonomická sila priemerného živiteľa rodiny v USA. Odhliadnuc od morálnych dôvodov, pre ktoré je agresia proti suverénnej krajine v mene zmeny režimu neospravedlniteľná, žiaden vojenský konflikt nevplýva pozitívne ani na ekonomiku krajiny. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že Američania si túto skutočnosť začínajú uvedomovať. Americký volič, respektíve jeho stenčujúca sa peňaženka sú najväčšou nádejou zachovania mieru v Perzskom zálive.

Kde nieje vôľa, tam obyčajne nieje ani čas

Keď akýkoľvek významnejší štátnik plánuje návštevu Juhoafrickej republiky, alfou a omegou celého itinerára je stretnutie s Nelsonom Mandelom. Priateľské trkotanie s ikonou boja za ľudské práva dáva totiž každej hlave štátu dodnes "morálny imidž". Prezident USA George W. Bush tieto starosti nemal. Najváženejší Juhoafričan radšej opustil počas Bushovej návštevy krajinu - len aby nemal šancu stretnúť sa s ním. On totiž považuje prezidenta USA za "svetové nebezpečenstvo". Mandela odmieta podať ruku "Texasanovi, ktorému to nemyslí", predovšetkým preto, že zasiahol v Iraku aj bez mandátu OSN. Niekoľkokrát pochválil Francúzov za ich prístup k Američanom počas irackej krízy, niekoľkokrát označil postup USA za nebezpečný precedens. "To, čo som povedal, som povedal. A nechce sa mi to znovu opakovať," odpovedal Mandela podľa agentúry Reuters 27. júna, keď sa ho pýtali, či to Bushovi povie aj rovno do očí. O deň neskôr si potom naplánoval "zahraničnú cestu" - presne počas Bushovej návštevy. "Časovo to nevychádza," oznámil 30. júna Walter Kansteiner americkej verejnosti "príčinu" absencie stretnutia s Mandelom v Bushovom itinerári. "Pán Mandela bude v čase prezidentovej návštevy mimo krajiny," tvrdil na tlačovke Bushov tajomník, ani sa nezmieniac o antipatiách, ktoré Mandela k Bushovi prechováva. Iste, veď opäť medializovať, čo si o prezidentovi USA myslí nositeľ Nobelovej ceny mieru, nie je práve politicky výhodné...

O čom Bush nehovoril

Televízny prejav prezidenta USA Georgea W.Busha bol zopakovaním postoja USA. Americký prezident v ňom neuviedol nijaký nový dôkaz, ktorým by mohol presvedčiť svojich spojencov v OSN. Oveľa zaujímavejšie, ako už niekoľko ráz opakované prepieranie nedostatku dôkazov, ktoré by potvrdzovali prezidentove tvrdenia o schopnosti Iraku zaútočiť na USA, je preto zaoberať sa tým, čo americký prezident vo svojom prejave povedať zabudol. Je jasné, že Bush sa zopakovaním hrozieb, ktoré podľa neho Irak predstavuje, snažil získať podporu predovšetkým u občanov USA - veď Kongres bude pravdepodobne už tento týždeň hlasovať o prijatí rezolúcie, ktorá oprávňuje prezidenta použiť voči Iraku silu "v prípade, ak zlyhajú všetky diplomatické prostriedky". A práve táto formulácia je problematická. Zlyhanie všetkých diplomatických prostriedkov znamená podľa diplomacie USA neprijatie "tvrdej rezolúcie" v Bezpečnostnej rade OSN. Tá predpokladá, že ak Irak, podľa posúdenia USA, poruší niektorý z bodov novoprijatej rezolúcie OSN, je to dôvod na okamžitý vojenský útok. Podľa zdrojov blízkych rokovaniam je však v Bezpečnostnej rade k dispozícii ešte jeden, francúzsky návrh rezolúcie, podľa ktorého porušenie rezolúcie a nutnosť trestu vo forme následnej vojenskej akcie musia najprv potvrdiť všetci členovia Bezpečnostnej rady. Tento návrh berie teda v podstate USA možnosť postaviť sa do úlohy rozhodcu, ktorý by určoval, kedy Irak porušil rezolúciu OSN a kedy je nutný vojnový konflikt. Je verejným tajomstvom, že priechodnosť tohto typu rezolúcie je v Bezpečnostnej rade oveľa väčšia, ako ochota prijať tzv. tvrdú rezolúciu USA. Prijatie rezolúcie v Kongrese USA, ktorá amerického prezidenta oprávňuje použiť silu defacto aj bez súhlasu OSN, je z tohto uhla pohľadu potom už len nátlak na svetové spoločenstvo. Bush svojim partnerom v OSN defacto odkazuje - buď prijmete môj návrh, alebo pôjdem do toho sám. O tom, ako aj alternatíve k americkému návrhu už prezident USA svojim občanom povedať zabudol.

Donkichotský rok prezidenta USA

V každom politikovi je aj kúsok exhibicionistu. Snívajú sen o tom, že raz sa deti v školách budú učiť aj o nich. Niektorým sa ich sen splní. George Bush je jeden z nich. Na teroristické útoky z 11. septembra sa nezabudne, o tom, čo americký prezident robil počas prvého roku po nich, už ani nehovoriac.

Hľadanie koalície

Nezačal zle. Keď zosilnelo podozrenie, že za teroristickými útokmi na USA stoja islamskí teroristi z Al-Kajdá podporovaní režimom Talibanu v Afganistane, namiesto bezhlavého útoku prišla reakcia hodná zrelého štátnika. Bush najprv doma vyzval Američanov na ohľaduplnosť voči arabským spoluobčanom a vonku, vo svete, napriek kritike z najkonzervatívnejších kruhov tri týždne poctivo hľadal podporu na vojenskú operáciu proti teroristom. Až keď ju získal, siedmeho októbra, takmer celý mesiac po páde dvojičiek, vydal rozkaz na útok. Podpora prezidenta sa v USA pohybovala na závratných 90 percentách.

Do väzenia bez obvinenia

Kým americká armáda viac či menej presne zasahuje ciele v Afganistane, svojej príležitosti sa v USA chytá Bushova pravá ruka, minister spravodlivosti John Ashcroft. V druhej polovici októbra dáva zatknúť viac ako 900 moslimov bez konkrétneho dôvodu, bez práva na súd. Viacerí z nich sa sťažujú na neľudské zaobchádzanie vo väzení, 55-ročný Pakistanec v ňom 24. októbra umiera. Vraj na infarkt. V ten istý deň Kongres USA schvaľuje legislatívu, ktorá umožňuje vláde odpočúvať telefonáty podozrivých teroristov, čítať ich e-maily, ba dokonca ich "napichnúť" aj počas rozhovoru s advokátom. Rozdiel medzi poriadkumilovným občanom a občanom podozrivým z teroru legislatíva nevymedzuje. Zdá sa, že Bush a Ashcroft začali čítať Orwella. Podobný dojem začínajú nadobúdať aj niektorí senátori - Russel Feingold sa 27. novembra dožaduje, aby Ashcroft a Bush vysvetlili, prečo sedia vo väzeniach ľudia bez toho, aby boli vôbec obvinení.

Válium, zvieracie klietky, slovom Guantánamo

Po zmene režimu v Afganistane a porážke Talibanu prichádza 10. januára prvý transport bojovníkov Al-Kajdá a Talibanu na Guantánamo. Väzni tam žijú v klietkach ako zvieratá v zoo, počas transportu ich vojaci z krajiny slobody omámili váliom, Bush im odmieta priznať práva vojnových zajatcov. Organizácie na obranu ľudských práv nemajú šancu - Guantánamo je síce americká vojenská základňa, nachádza sa však na Kube, mimo americkej jurisdikcie. 29. mája sú väzni premiestnení aspoň do ľudskejšie vyzerajúceho väzenia s pevnými stenami.

Hľadá sa nepriateľ, našla sa os zla

Nemenej rázna je aj oficiálna zahraničná politika Bushovej administratívy. Po tom, čo prezident nedokáže splniť svoj sľub a nedodáva Američanom bin Ládina ani živého a už vôbec nie mŕtveho, musí si hľadať náhradných nepriateľov. Vo svojej reči o stave únie koncom januára označuje Severnú Kóreu, Irak a Irán za "os zla". Minister zahraničných vecí USA Colin Powell, jeden zo skupiny "holubov", ktorí nesúhlasí s ministrom obrany Rumsfeldom, spravodlivosti Ashcroftom a viceprezidentom Cheneym, takzvanými "jastrabmi" vnútri Bushovej administratívy, sa snaží Bushovu reč vysvetľovať: "Prezident tým nechcel povedať, že by sme sa chystali na nejakú inváziu, alebo že by sme nechceli dialóg." Možno o tom Powell nevedel, ale jastrabi v tom čase už svoju inváziu chystali - cieľom mal byť Irak, hľadala sa zámienka.

Ako odôvodniť vojnu proti Iraku?

Medzitým však už prenikli na verejnosť tak z ministerstva obrany, ako aj z Bieleho domu správy, že George Bush podpísal príkaz na odstránenie Saddáma Husajna. Ešte v máji Bush uprostred svojich poradcov vyhlásil: "Saddáma stiahneme z obehu..." Dôvod sa našiel až neskôr Š je ním celkom oprávnená požiadavka na realizáciu rezolúcie OSN a vstup zbrojných inšpektorov do krajiny. V auguste ju spochybňuje viceprezident Dick Cheney, ktorý vyhlasuje: "Ani vpustenie inšpektorov do krajiny nezabráni vojnovej operácii USA v Iraku." Minister zahraničných vecí Colin Powell ohlasuje, že v nasledujúcich voľbách za Bushovu administratívu kandidovať nebude. Po zverejnení prieskumov verejnej mienky, v ktorých len 51 percent Američanov podporuje útok na Irak, Bush tvrdí, že sa bude pred útokom USA usilovať o získanie mandátu OSN. Necelý týždeň po tomto jeho vyhlásení, 5. septembra vyčistia desiatky britských a amerických lietadiel protilietadlovú obranu Iraku. Vyjde najavo, že USA si za posledný mesiac objednali už tri civilné lode na transport vojenskej techniky do oblasti Perzského zálivu. Obľuba Georgea Busha u Američanov klesla z 90 na 60 percent.

Resumé:

Bol to rok, počas ktorého Bush dokázal, že predvolebné obavy o jeho schopnostiach viesť zahraničnú politiku najsilnejšieho štátu sveta mali plné opodstatnenie. Namiesto hľadania mieru na Blízkom východe americký prezident chystá novú vojnu. Nevedno, kto inšpiroval Busha k jeho politickej činnosti, azda Don Quijot. Ale ten mal aspoň ušľachtilé ideály...